Farba z Bielej noci

Veronika, 27 · Košice

Košice majú jednu noc v roku, keď sa nikto nepýta, prečo ste o tretej ráno vonku. Celé mesto sa vtedy správa ako niekto, kto si konečne dovolil nespať. Na Hlavnej ulici svietia fasády, ktoré cez deň prehliadame, z dvorov sa ozýva hudba, ktorú nikto neobjednal, a ľudia stoja v radoch pred inštaláciami s rovnakou trpezlivosťou, s akou inokedy čakajú na električku.

Mala som dvadsaťsedem, rozpísanú dizertáciu o gotických oltároch východného Slovenska a pocit, že celé leto som presedela v archíve pod stolovou lampou. Kamarátky na Bielu noc nakoniec neprišli, jedna ochorela, druhá mala nočnú, tak som išla sama. Nevadilo mi to. Sama sa človek díva inak. Pomalšie a pozornejšie.

Inštalácia stála kúsok od Immaculaty. Bola to obrovská priesvitná guľa, v ktorej sa pomaly prelievalo svetlo, raz modré, raz jantárové, a keď ste sa k nej priblížili, vycítila teplo tela a zmenila rytmus. Deti do nej búchali dlaňami, páriky sa pred ňou fotili. Ja som stála bokom a premýšľala, či by si niečo také vedeli predstaviť stredovekí majstri, ktorých tabuľové obrazy celé dni študujem.

Vedľa mňa kľačal muž s fotoaparátom. Nie s mobilom, s ozajstným, starým, čiernym aparátom na film, s objektívom, ktorý musel vážiť ako malý pes. Nefotil guľu. Fotil ľudí, ktorí sa na ňu dívali. A potom z ničoho nič namieril objektív na mňa. „Prepáčte,“ povedal, keď ho spustil. „Mali ste v tvári presne tú farbu, ktorú hľadám celý večer.“ „Akú?“ „Takú, ako keď sa niekto díva na niečo krásne a zároveň to trochu kritizuje.“ Zasmiala som sa, lebo presne to som robila.

Volal sa Marek, mal tridsať, bol zo Žiliny a do Košíc prišiel na dva dni fotiť festival pre časopis, ktorý, ako sám priznal, číta asi štyristo ľudí. Tmavé vlasy mu padali do očí a pri reči mal ten severný, trochu spevavý prízvuk, pri ktorom sa mi Košice zrazu zdali veľmi východné. Povedala som mu, že ja sa tu vyznám a on nie. Odpovedal, že to je najlepšia ponuka, akú dnes dostal.

Spievajúca fontána medzi divadlom a Dómom hrala v tú noc inak ako cez leto. Voda vyskakovala do rytmu elektronickej skladby a svetlo pod ňou bolo biele, skoro mrazivé. Sadli sme si na okraj tak blízko, aby nás občas pokropilo. Marek fotil kvapky a ja som mu rozprávala o Dóme svätej Alžbety, o hlavnom oltári so štyridsiatimi ôsmimi tabuľovými obrazmi, o tom, ako dlho sa katedrála stavala a koľko rúk sa na nej vystriedalo. Nepamätám si, že by ma niekto niekedy počúval tak pozorne. Ľudia sa zvyčajne pri druhej vete začnú dívať do telefónu. „Ty to miluješ,“ povedal. „Je to moja práca.“ „To nevylučuje jedno druhé.“

Pri Dóme sme sa zastavili ešte raz. Na severnom portáli, ktorý cez deň obchádzajú turisti so sprievodcami, sa v tú noc premietali farebné škvrny, akoby niekto rozsypal vitráže po kameni. Ukázala som Marekovi reliéf Posledného súdu nad dverami, zatratených na jednej strane, spasených na druhej, a povedala som mu, že si majstri vtedy dovolili viac humoru, ako by človek čakal. Jeden z čertov má, aspoň podľa mňa, na tvári výraz úradníka, ktorému ste priniesli zlé tlačivo. Marek sa smial tak nahlas, že sa k nám otočila skupinka študentov s papierovými pohármi. Potom zdvihol aparát a urobil jedinú fotku, portál aj mňa pred ním. Vraj ju nazve Úradník a doktorandka. Povedala som, že to znie ako názov zlej opery. „Tie najlepšie,“ odvetil, „mávajú najhoršie názvy.“

Z Hlavnej sme sa pustili tichými ulicami na západ, ku Kukučínovej, kde sa v starých kasárňach Kulturparku otvorili všetky dvory. V jednom premietali na tehlovú stenu pohyblivé tiene, v ďalšom visela vo vzduchu hmla, cez ktorú prechádzali lúče ako cez chrámové okno. Stáli sme v tej hmle dlho. Marek prestal fotiť. Cítila som jeho rameno pri svojom, ani nie dotyk, skôr teplo, ktoré prenikalo cez dve vrstvy látky. Keď sme vyšli von, bolo pol druhej a vzduch voňal lístím a pečenými gaštanmi, ktoré ktosi pri bráne predával do poslednej chvíle.

„Prečo fotíš na film?“ spýtala som sa ho, keď sme sa opreli o tehlový múr pri bráne. „Lebo nevidím hneď, čo som urobil,“ povedal. „Musím sa rozhodnúť a potom tomu veriť. S digitálom cvakám stokrát to isté a nakoniec nemám nič.“ Pomyslela som si, že to platí aj o iných veciach, ale nahlas som to nepovedala. Nechcela som, aby noc začala rozprávať o sebe.

Na spiatočnej ceste sme sa prvýkrát pobozkali. Nie pred žiadnou inštaláciou, ale na obyčajnom rohu, pod obyčajnou pouličnou lampou, ktorá bzučala a blikala, akoby ju festival zabudol zaradiť do programu. Potom sme išli ďalej, akoby sa nič nestalo, len sme sa držali za ruky. Na Hlavnej bolo stále plno, ale ľudia boli už iní, unavenejší a tichší, takí, čo zostali, lebo sa im nechcelo, aby sa to skončilo.

Bývam v dvojizbovom byte na druhom poschodí starého domu na Kováčskej. Okná mám do dvora, v ktorom rastie jeden starý orech a kde susedia v lete vešajú bielizeň na šnúry medzi pavlačami. Keď sme vošli do brány, orech bol ešte plný listov a mesiac medzi nimi vyzeral ako ďalšia festivalová inštalácia, tá najlacnejšia a najkrajšia. „Viem, že zajtra odchádzaš,“ povedala som na schodoch. Nechcela som, aby to vyznelo smutne. Nevyznelo. „Vlakom o ôsmej štyridsať.“ „Dobre.“ „Dobre,“ zopakoval a v tom slove bola celá dohoda, ktorú sme nemuseli nikam spisovať.

V byte som nerozsvietila. Cez okno padalo do izby svetlo z pavlače a na stene sa kreslila tieňová sieť konárov. Marek položil fotoaparát na stôl opatrne, ako niečo živé. Potom sa otočil ku mne a ja som mala pocit, že celé mesto za oknom na chvíľu stíchlo, hoci som vedela, že to nie je pravda, lebo z vedľajšieho dvora bolo počuť gitaru.

Zvyšok noci si nechám pre seba. Poviem len toľko, že sme sa nikam neponáhľali a že svetlo na pavlači zhaslo niekedy okolo štvrtej, keď ktosi zo susedov konečne išiel spať.

Ráno bolo sivé a jasné zároveň, také, aké bývajú košické rána koncom septembra. Zobudila som sa na vôňu kávy. Marek stál pri okne a fotil orech, dvor a pavlač so šnúrou, na ktorej visela jedna zabudnutá detská ponožka. Potom otočil objektív na mňa, presne ako večer na Hlavnej, a ja som si pritiahla perinu až po bradu. „Tá farba,“ povedal. „Ešte stále ju máš.“ „Ktorú?“ „Tú kritickú.“

Kávu sme pili v posteli, lebo stôl bol zavalený knihami o gotike. O budúcnosti sme sa nerozprávali. Nie preto, že by sme sa jej báli, ale preto, že tu nemala čo robiť. Rozprávali sme sa o Žiline, o tom, že Mariánske námestie je podľa neho krajšie ako naša Hlavná, čo som mu hlasno vyvracala, a o tom, ako sa mu raz na Malej Fatre zlomil statív a on potom dva dni fotil opretý o bukový kmeň.

O ôsmej si uložil fotoaparát do tašky. Pri dverách som si všimla, že čaká, či niečo poviem. Mohla som mu nadiktovať číslo. Mohol sa spýtať. Ani jeden z nás to neurobil a bolo to rozhodnutie, nie rozpaky. Takú noc netreba predlžovať. Treba ju nechať celú. „Ďakujem za prehliadku,“ povedal. „Ďakujem za fotku.“ „Tú neuvidíš.“ „Viem.“

Z okna som sa dívala, ako prechádza dvorom a mizne v bráne. Predstavila som si, ako kráča po Hlavnej, kde robotníci už rozoberajú priesvitnú guľu a zvíjajú káble, potom dolu k stanici popri parku, a ako nastupuje do vlaku smerom na Žilinu s taškou na pleci a s mojou tvárou niekde v tme nevyvolaného filmu. Bola to zvláštne pekná predstava, že niekde existuje fotografia, na ktorej stojím vo svetle festivalu, a ja ju nikdy neuvidím.

Potom som umyla dva hrnčeky, otvorila notebook a napísala tri strany dizertácie o svetle na gotických tabuľových obrazoch. Boli to najlepšie tri strany za celé leto. Školiteľka mi k nim neskôr pripísala, že konečne píšem, akoby som to videla na vlastné oči. Nepovedala som jej, že som to naozaj videla. Jednu noc v roku sa to v Košiciach dá.