Kotva do úsvitu

Réka, 32 · Komárno

V pevnosti rozprávam každý deň ten istý príbeh dvakrát. Najprv po slovensky, potom po maďarsky, alebo naopak, podľa toho, kto stojí v skupine bližšie ku mne. Viem presne, kde sa turisti zasmejú, kde sa pozrú na hodinky a kde sa nejaký otec spýta, koľko kanónov tu kedysi stálo. Viem, v ktorej chodbe je chladno aj v auguste a na ktorom mieste valu musím počkať, kým sa všetci vydýchajú. Komárno je mesto na hranici, ktorú už nikto nestráži, a ja som celý život presne na tej čiare, kde sa jedno slovo mení na druhé.

Doma mama hovorí po maďarsky, otec po slovensky a hádajú sa v zmesi, ktorej rozumiem len ja a náš pes. Keď sa ma turisti pýtajú, čo som zač, hovorím, že som z Komárna. Na tejto odpovedi sa zhodnú všetci.

Randiť v takom meste nie je jednoduché. Polovica chlapov, ktorých stretnem, pozná moju mamu, druhá polovica môjho otca a všetci poznajú sesternicu. Na zoznamke som vydržala tri týždne, kým mi napísal bývalý spolužiak z gymnázia, že ma spoznal podľa fotky pred Zichyho palácom. Odvtedy mám radšej ticho, rieku a ľudí, ktorí sa tu zastavia len na chvíľu a nič o mne nevedia.

Bol koniec júna, jeden z tých dlhých večerov, keď sa svetlo nad Dunajom zdá nekonečné. Po poslednej prehliadke som išla pešo dolu k rieke, ako vždy, keď si potrebujem vyvetrať hlavu od histórie. Od pevnosti je to kúsok k miestu, kde sa Váh vlieva do Dunaja, a ja tam rada sedím na betóne pri vode a pozerám, ako sa tie dve farby dlho nechcú zmiešať. Váh je tmavší, Dunaj širší a lenivejší a niekde v strede sa prestanú hádať.

V ten večer kotvila pri móle biela výletná loď, dlhá a nízka, s tromi radmi okien. Nebolo by to nič zvláštne, lode medzi Viedňou a Budapešťou tu občas stoja, lenže táto tu nemala byť. Vedela som to, lebo sesternica robí v prístave a ráno mi hovorila, že dnes nič nečakajú. Na palube bolo ticho, cestujúci boli zrejme na večeri v meste alebo už spali, a na móle stál muž v bielej košeli s vyhrnutými rukávmi a pil kávu z plechového hrnčeka.

Keď som šla okolo, pozdravil ma po maďarsky. Odpovedala som po slovensky, len tak zo zvyku, a on sa zasmial a prepol. „Tak vy ste odtiaľto,“ povedal. „Zo stredu,“ odvetila som. „Zo stredu čoho?“ „Zo stredu medzi.“ Nepochopil to, ale páčilo sa mu to, videla som mu to na očiach.

Volal sa Viktor, mal štyridsať rokov, narodil sa v Štúrove a bol kapitánom tej lode. Jeden z motorov robil problémy, nič vážne, ale predpis je predpis, a tak namiesto nočnej plavby do Budapešti zakotvili v Komárne, kým v noci nepríde technik. Cestujúcim to podali ako darček navyše, noc v historickom meste. „A vy ste ten darček?“ spýtala som sa. „Ja som ten, kto to ráno vysvetľuje majiteľovi,“ povedal a nalial mi kávu z termosky do druhého hrnčeka, ako keby ho mal pripravený pre mňa.

Ukázala som mu mesto. Nedokázala som si pomôcť, je to moja práca aj moja choroba. Prešli sme na Nádvorie Európy, kde každý dom predstavuje inú krajinu a iný sloh, a v noci, keď tam svietia len lampy nad zatvorenými obchodíkmi, vyzerá ako divadelná scéna po predstavení. Rozprávala som mu o štítoch a vežičkách, o tom, že celé nádvorie je nové, hoci vyzerá staro, a on povedal, že je to najúprimnejšie klamstvo, aké kedy videl. Sedeli sme na lavičke pri fontáne a on mi rozprával o rieke. Nie o tej z pohľadníc, ale o tej, ktorú pozná on: o hmle pri Vyšehrade, o plavebných komorách pri Gabčíkove, o tom, ako sa loď správa pri nízkom stave vody, a o tom, že Dunaj v noci znie inak ako cez deň.

„Máte niekoho?“ spýtal sa, keď sme šli späť k vode. Povedala som, že nie a že to tak chcem. Že mám rada svoju prácu, svoj byt kúsok od Klapkovho námestia a svoj pokoj a že muži, ktorí chcú hneď všetko, ma unavujú. Prikývol. „Ja mám loď,“ povedal. „A loď nerada čaká.“ Bolo to trochu patetické a asi to vedel, lebo sa hneď zasmial sám na sebe. Ale bolo to aj pravdivé, a to sa mi páčilo viac ako akýkoľvek kompliment.

Na Alžbetinom moste sme zastali v strede. Na jednej strane Komárno, na druhej Komárom, pod nami čierna voda a svetlá lode, ktorá kotvila kúsok od nás. Povedala som mu, že keď som bola malá, myslela som si, že v strede mosta sa človek premení, že keď prejde na druhú stranu, bude hovoriť inak a aj myslieť inak. „A nepremení sa?“ spýtal sa. „Len trošku,“ povedala som. Vtedy ma pobozkal, presne v tom strede, a ja som si pomyslela, že je mi úplne jedno, na ktorej strane práve som.

Jeho kajuta bola malá, úzka a čistá, s okrúhlym okienkom tesne nad hladinou. Keď zatvoril dvere, počula som, ako voda potichu klope na trup. Povedala som mu, že je to len na túto noc. Povedal, že to vie a že práve preto nechce premárniť ani minútu. Potom som už nepovedala nič, ani v jednom jazyku.

Zobudila som sa o štvrtej, keď sa celá loď zachvela. Technik prišiel a skúšal motor, a kajuta sa triasla ako mačka, ktorá priadie. Viktor už stál oblečený pri okienku a díval sa von. Keď si všimol, že nespím, podal mi hrnček kávy, tej istej z termosky, len teraz horúcej. „O šiestej vyplávame,“ povedal. Neznelo to ako ospravedlnenie, len ako informácia. Vážila som si to.

Ešte chvíľu sme sedeli na jeho úzkej posteli, ja zabalená do jeho bundy, on s lakťami na kolenách. Rozprávali sme sa o hlúpostiach. Spýtal sa, ako sa po maďarsky povie dobré ráno, povedala som mu „jó reggelt“ a on to zopakoval tak zle, že som sa rozosmiala nahlas. Nepýtal si moje číslo. Ja som si nepýtala jeho. Obaja sme vedeli, že keby sme to urobili, začali by sme si niečo sľubovať, a sľuby na rieke vydržia asi tak dlho ako kruhy na vode.

Z lode som zišla o pol šiestej. Na móle bolo chladno a vo vzduchu tá zvláštna ranná vôňa rieky, bahna a nafty, ktorú mám rada, hoci to nikomu nepriznám. Domov som nešla. Prešla som k sútoku, sadla si na svoje miesto na betóne a čakala. Presne o šiestej sa loď pohla, pomaly, nemotorne, potom sa na prúde vyrovnala a zrýchlila. Na kapitánskom mostíku stála postava v bielej košeli. Nemávala. Ani ja. Len som zdvihla ruku a on zdvihol svoju, akoby sme si obaja iba overovali, že ten druhý tam naozaj je.

Loď sa zmenšovala smerom na východ, k Budapešti, kde bude večer a kde vystúpia cestujúci, ktorým z Komárna zostane v pamäti lavička na Nádvorí Európy a možno fotka z mosta. Sedela som tam, kým nezmizla za zákrutou, a potom ešte chvíľu, lebo nad vodou už vyšlo slnko a Váh sa v Dunaji rozpúšťal ako vždy, pomaly a bez odporu.

Nie som smutná. Viem, že niekto by to nazval smutným, jedna noc a nič viac, ale ja v tom nevidím stratu. Mala som presne to, čo som chcela, a nikto mi to nemusí dovoľovať ani vysvetľovať. Nechcem, aby sa vrátil. Chcem, aby tá noc zostala celá, taká, aká bola, bez pokračovania, ktoré by ju rozmazalo.

V ten deň som mala prvú prehliadku o desiatej. Skupina dôchodcov z Győru a jedna slovenská rodina s dvoma deťmi. Rozprávala som im o valoch, o bastiónoch a o tom, prečo pevnosť nikdy nikto nedobyl. Jedna pani sa ma spýtala, či sa tu dá niekde ubytovať s výhľadom na rieku. Povedala som jej, že najkrajší výhľad na rieku je z vody. Pozrela sa na mňa trochu zvláštne a ja som sa usmiala a pokračovala, najprv po slovensky, potom po maďarsky a ešte raz, v duchu, v jazyku, ktorý poznám iba ja.