Búrka nad letiskom

Ivana, 30 · Trenčín

Na festivale treba mať plán. Náš plán mal štyri body a vymyslela ho Kika vo vlaku niekde medzi Žilinou a Púchovom: stretávací bod pri veľkej žltej vlajke, telefóny stále nabité, nikto nejde na toalety sám a v noci sa nikto nestratí. Posledný bod som porušila v piatok o pol dvanástej. Prvé tri o chvíľu neskôr, lebo telefón mi zhasol, vlajka sa v tme nedala nájsť a na toalety som napokon išla s úplne cudzím človekom.

Ale pekne po poriadku.

Mám tridsať, som fyzioterapeutka a celý rok naprávam ľuďom stuhnuté krky a vysvetľujem im, že desať hodín pred počítačom nie je životný štýl, ale diagnóza. Raz do roka sa za to odmením. Tri dni na letisku v Trenčíne, stan, gumáky v kufri pre istotu, žiadny budík. Tento rok sme išli štyri: ja, Kika, Janka a Lenka, ktorá si na Pohodu prvý raz zobrala kufor na kolieskach a celý štvrtok ho ťahala po tráve ako trest za všetky hriechy.

Na hlavnom pódiu hrala kapela, ktorú som poznala iba z rádia, ale naživo mala basu, čo ti prejde cez hrudný kôš a zostane tam bývať. Tancovali sme v dave, niekto ma potiahol trochu doľava, niekto doprava, a keď skladba skončila, stála som medzi cudzími ľuďmi s trblietkami na lícach a moje baby boli fuč. Telefón ukazoval jedno percento. Potom čiernu obrazovku.

Nevadilo mi to. Prvých pätnásť minút. Potom mi vyschlo v hrdle a spomenula som si, že okrem jedného pohára vína som od obeda nič nevypila. Išla som hľadať vodu.

Stánok s pitnou vodou bol na okraji areálu, pri vstupe do stanového mestečka, osvetlený žiarovkami na šnúre. Za pultom stál chalan v reflexnej veste s nápisom Dobrovoľník a plnil ľuďom fľaše z veľkej nádrže. Keď som prišla na rad, zistila som, že fľašu nemám. Nechala som ju pri Lenkinom kufri.

„Nevadí,“ povedal a podal mi papierový pohár. „Prvý je zadarmo. Aj druhý. Tu je zadarmo všetko, je to voda.“

Vypila som tri. Pri štvrtom som si všimla, ako dvíha plný kanister na pult: jednou rukou, chrbát vykrútený, lakeť do strany. Profesionálna deformácia. „Takto si do nedele odrovnáš driek,“ povedala som.

Zasmial sa. „To je nejaký nový spôsob flirtu?“

„To je odborný názor. Pokrč kolená.“

Pokrčil kolená, zdvihol kanister správne a pozrel na mňa, či som spokojná. Bola som. Volal sa Michal, mal tridsaťdva, bol z Nitry a na festival chodil ako dobrovoľník už šiesty rok, lebo vraj len tak uvidí všetko zo zákulisia. O jednej mu končila smena. Povedala som mu, že som stratila kamarátky, baterku aj orientáciu. Povedal, že v stane má nabíjačku.

„To je najhoršia balička, akú som tento rok počula,“ povedala som.

„Ale je pravdivá,“ bránil sa. „Solárna. Visí mi na stane.“

Búrka prišla od kopcov za Váhom tak rýchlo, že sme ju skôr počuli, ako videli. Najprv vietor, ktorý zdvihol prach z dráhy, potom blesk, ktorý na sekundu ukázal celé letisko naraz: tisíce stanov, vlajky, stožiare a ľudí, čo utekali všetkými smermi. Z reproduktorov hlásili, nech sa všetci schovajú. Bežali sme.

Jeho stan stál v zóne pre dobrovoľníkov, bol menší, ako som čakala, a keď sme sa doň vtlačili, po plachte už bubnovali prvé ťažké kvapky. O pár sekúnd to bol ohlušujúci rachot, ako keby nad nami niekto sypal štrk z korby. Sedeli sme na karimatke, mokrí, zadýchaní, a smiali sa ako deti, ktoré ušli z tábora.

Zapojil mi telefón do nabíjačky. Displej sa rozsvietil a naskočili štyri správy od Kiky. Posledná znela: „Sme v stane, sme v pohode, ty si v pohode? Ak si s niekým, daj palec.“

Dala som palec. Potom som telefón otočila displejom dole.

Michal si vyzliekal mokrú vestu a ja som sa v modrastom svetle bleskov pozerala na jeho plecia. Povedala som mu, že má stiahnutý pravý trapéz. Povedal, nech mu to ukážem. Ukázala som. Moje ruky presne vedia, kde sval začína a kde končí, ale v tej chvíli si to akosi nepamätali. Vonku hrmelo tak, že sme nepočuli vlastný dych, a asi preto sme prestali rozprávať.

Ráno bol stan plný zeleného svetla a vonku niekto nahlas smútil nad premočeným spacákom.

Zobudila som sa prvá. Ležal na bruchu, jednu ruku prehodenú cez moje boky, a dýchal pomaly ako človek, ktorý nemá kam ísť. Pozerala som na jeho chrbát a nemohla som si pomôcť: ľavá lopatka trochu vyššie ako pravá, typický nosič tašky na jednom pleci. Prešla som mu dvoma prstami popri chrbtici a on bez otvorenia očí zamrmlal, že aj toto je určite odborný názor. Bolo. Aj nebolo. Vonku sa na dráhe trblietali kaluže a vzduch voňal mokrou trávou a cibuľou zo stánkov, kde už o deviatej rozkladali grily. Vyliezla som von v jeho mikine, ktorá mi siahala po kolená, a prvý raz za celý rok som nemala ani poňatia, koľko je hodín.

Kika, Janka a Lenka ma o jedenástej našli pri stánku s langošmi. Pozreli na mňa, potom na Michala, ktorý stál vedľa mňa s dvoma kávami, a Kika povedala iba: „Aha.“ Lenka sa spýtala, či nemá brata. Janka mi potichu pošepkala, že mám vo vlasoch trávu.

Mala som. Nechala som si ju tam.

Michal mal voľno až do nedele a celú sobotu sme boli spolu. V menšom stane sme počúvali čudný islandský folk, ležali sme na tráve pri okraji dráhy a pozerali, ako vysychajú kaluže, na diskusii o klíme sme v poslednom rade zaspali opretí jeden o druhého. Večer sme tancovali s mojimi babami a Lenka ho učila, ako sa správne ťahá kufor po blate. Nikto sa nepýtal, čo bude ďalej. Na festivale je ďalej nanajvýš ďalší koncert.

Neskoro v noci sme sa predierali davom k hlavnému pódiu na posledný koncert. Michal ma držal za ruku, aby sme sa nestratili, a ja som sa smiala, že včera ma k nemu priviedlo práve to, že som sa stratila. Na konci zazneli pomalé gitary a tisíce ľudí zdvihli ruky. Nechcela som si to fotiť. Chcela som si to pamätať len tak, bez dôkazu, s jeho bradou opretou o moje temeno a s blatom až po členky.

Až v noci v stane, keď už nepršalo a zvonku len niekto brnkal na gitaru, som povedala: „Potom ma nehľadaj.“

„Na sieťach?“

„Nikde. Ani v komentároch pod fotkami z festivalu. Ani cez Kiku.“

Chvíľu mlčal. Potom povedal: „Dobre. Ale ty mňa tiež nie.“

„Platí.“ Podali sme si ruky, ako keby sme predávali ojazdené auto, a potom sme sa na tom smiali tak dlho, až nám zo susedného stanu zaklopali na tyčku.

V nedeľu sa letisko vyprázdňovalo ako vaňa. Baby išli skladať stan a ja som s Michalom prešla pešo do mesta, popri Váhu, až k mostu. Cestou sme stretávali ľudí so stanmi na chrbte, zablatených, šťastných a nevyspatých, a každý druhý sa na nás usmial, akoby sme patrili do jednej veľkej rodiny, ktorá sa o hodinu rozíde. Na moste sme zastali. Nad nami stál Trenčiansky hrad, Matúšova veža svietila v poludňajšom slnku, akoby ju niekto práve vydrhol, a dolu tiekol Váh, hnedý po búrke a rýchly. Z Mierového námestia k nám doliehali zvony.

„Tu sa rozdelíme,“ povedala som. „Ja idem na stanicu, ty naspäť.“

„Ako vo filme.“

„Vo filme by si si teraz vypýtal moje číslo.“

„Mám ho. Zostalo v nabíjačke.“ Zasmial sa. „Neboj, nezavolám. Dohoda je dohoda.“

Pobozkal ma raz, dlho, pred očami cyklistov a jednej staršej pani so psom, ktorá sa na nás usmiala, ako keby presne vedela. Potom sa otočil a išiel späť k letisku, ruky vo vreckách, trochu zhrbený. Chcela som naňho zakričať, nech vystrie chrbát. Nezakričala som.

Vo vlaku do Žiliny sa ma Kika spýtala, či ho budem hľadať. Povedala som, že nie. A nehľadala som. Keď mi o mesiac niekto poslal oficiálne fotky z festivalu, na jednej bol v pozadí stánok s vodou a rozmazaná reflexná vesta. Nezväčšila som ju. Stačí mi vedieť, že tam bola.

Pacientom, ktorí dvíhajú ťažké veci zle, odvtedy hovorím: pokrčte kolená. A usmievam sa pri tom viac, ako by bolo treba.