Dnes večer, a potom nič

Barbora, 26 · Liptovský Mikuláš

Na divokej vode platí jedno pravidlo, ktoré turistom opakujem desaťkrát denne: keď ťa to vyhodí z člna, nebojuj s prúdom. Ľahni si na chrbát, nohy dopredu a nechaj sa niesť. Nikdy by ma nenapadlo, že ho raz použijem na chalana z Košíc.

Preteky vo vodnom slalome sa skončili o štvrtej a areál Ondreja Cibáka sa zmenil na to, čím je vždy po pretekoch: parkovisko plné áut so strešnými nosičmi, mokré neoprény prehodené cez zábradlia, grily, reproduktor, z ktorého niekto púšťa hudbu, ktorú nikto nechcel, a asi päťdesiat ľudí s ramenami ako skrine, ktorí sa tvária, že nie sú unavení. Ja som mala voľno, lebo počas pretekov sa rafting nerobí, a tak som celý deň stála pri kanáli s kávou a fandila každému, kto sa nedotkol tyčí.

Na rafty chodím piatu sezónu. Cez leto vozím po kanáli firmy, rozlúčky so slobodou a rodiny, ktoré sa pred štartom tvária hrdinsky a po prvej vlne kričia, že chcú k mame. Mám z toho plecia, ktoré mi neprejdú cez rukávy košieľ, trvalo mokré vlasy a slabosť pre ľudí, ktorí sa neberú príliš vážne. Tých je pri vode prekvapivo málo.

Adama som si všimla v druhej jazde. Nie preto, že by bol najlepší, skončil tuším jedenásty. Ale pri šestnástej bránke, tej protiprúdovej, ktorú každý nenávidí, sa prevrátil, eskimákom sa vyšvihol späť hore, stratil tri sekundy a v cieli sa smial. Nahlas, s rukami nad hlavou, ako keby vyhral. Ľudia, ktorí sa smejú na vlastnej chybe, sú v tomto športe vzácni. Väčšina hádže pádlom.

Pri grile som stála vedľa neho náhodou. Dobre, polonáhodou.

„Šestnástka,“ povedala som.

„Ani mi ju nespomínaj,“ povedal a podal mi klobásu na papierovom tanieri, hoci som si ju nepýtala. „Adam. Z Košíc. Zajtra ráno idem domov, v pondelok mám robotu a tréner mi dnes večer zakázal piť, takže som tu jediný triezvy, čo je strašne smutné.“

„Barbora. Robím tu inštruktorku na raftoch. A tvoj tréner stojí za tebou.“

Otočil sa. Tréner, starší pán s fúzmi, na nás žmurkol a odkráčal smerom k pivu. Adam sa otočil späť a pozrel na mňa tak, ako sa pred štartom pozerá na trať: rýchlo, pozorne, s odhadom, kde ťahá prúd.

Mal dvadsaťdeväť, mokré vlasy, spálený nos a na predlaktí jazvu, o ktorej najprv tvrdil, že je od žraloka, a potom priznal, že od skrinky v šatni. Rozprávali sme sa o vode. Presnejšie, hádali sme sa o vode, lebo on si myslel, že rafting je výlet pre firmy, a ja som si myslela, že slalomári sú baletky s pádlom. Po dvadsiatich minútach sme sa zhodli, že obaja máme pravdu, a presne takýto typ zhody ma na chlapoch baví.

Nebudem sa tváriť, že to bolo zložité. Keď sa slnko začalo skláňať, povedala som mu to rovno, lebo tak to robím aj na vode: najprv povel, potom vysvetlenie.

„Počúvaj. Ty zajtra odchádzaš a ja nemám čas ani chuť na niečo, čo by sa potom muselo riešiť cez telefón. Ale páčiš sa mi. Takže dnes večer, a potom nič. Súhlasíš, alebo idem pomáhať umývať rošty?“

Pozeral na mňa asi dve sekundy. Tri, ak rátam aj tú, keď mu zabehla klobása.

„Súhlasím,“ povedal. „Len ešte jedna vec. To ‚potom nič‘ platí až od zajtra, však?“

„Od zajtra od ôsmej ráno.“

„Tak to beriem.“

Z areálu sme sa vytratili bez lúčenia. Nasadli sme do môjho starého auta, ktoré smrdí neoprénom bez ohľadu na to, koľko vôní doň zavesím, a šli sme k Liptovskej Mare. Nie na veľké pláže, kde sú cez víkend rodiny a nafukovacie plameniaky, ale na breh za Liptovským Trnovcom, kam chodím po sezóne sama. Tráva bola ešte teplá, voda sa ani nepohla a na západe sa slnko spúšťalo za kopce, celé oranžové, ako keby ho niekto zabudol vypnúť. Nad nimi trčal Choč ako výkričník. Adam si sadol vedľa mňa, vyzul sa a strčil nohy do vody.

„Je studená,“ povedal.

„Je september. Celý deň sedíš v kanáli a sťažuješ sa na jazero?“

„V kanáli som mal neoprén. Tu mám iba teba.“

„A čo máš robiť so mnou? Dám ti inštruktáž?“

„Dávaj. Som dobrý žiak.“

„Pravidlo prvé: nič nesľubuješ. Pravidlo druhé: ráno nerobíš smutnú tvár. Pravidlo tretie: keď začneš rozprávať o svojej bývalej, hodím ťa do Mary.“

„Žiadnu bývalú nemám. Mám len kajak a trénera s fúzmi.“

„Tak to som ideálny klient,“ zasmial sa.

„To je najhoršia veta, akú som tento rok počula,“ povedala som a pobozkala ho, lebo bola taká zlá, že si to zaslúžila. Chutil po uhlí z grilu a po slnku. Bozkávali sme sa, kým slnko nezapadlo, a potom ešte chvíľu, keď už bolo nad vodou modro a na druhom brehu sa rozsvietili prvé okná. Povedal mi, že v Košiciach by sme teraz sedeli na Hlavnej pri spievajúcej fontáne. Povedala som mu, že v Mikuláši máme Námestie osloboditeľov a že je krajšie. Nevedel, či klamem, a ja som mu to neprezradila.

Na námestie sme prišli, lebo Adam trval na tom, že keď už je tu, chce vidieť centrum civilizácie. Námestie osloboditeľov v sobotu večer vyzerá ako obývačka mesta: kostol svätého Mikuláša nasvietený zospodu, na lavičkách partie, čo sa nevedia rozhodnúť, kam ďalej, z kaviarní svieti na dlažbu a niekde pri múzeu Janka Kráľa sa ktosi pokúša hrať na gitare. Dali sme si zmrzlinu z posledného okienka, ktoré ešte malo otvorené, a sadli sme si na obrubník. Adam mi rozprával o Hornáde, kde sa naučil všetko, čo vie, a ja jemu o tom, ako som minulý rok vyťahovala z Váhu riaditeľa banky, ktorý kričal, že má v neopréne kľúče od trezoru.

Pri kostole nás zbadali dvaja z jeho klubu, ešte v klubových mikinách. Jeden zapískal, druhý zdvihol palec. Adam im zasalutoval kornútkom.

„Zajtra to budem v dodávke počúvať celú cestu cez Branisko,“ povedal.

„Chceš si to rozmyslieť?“

„Nie. Chcem, aby to stálo za to.“

O jedenástej sme boli u mňa. Garsónka na Podbrezinách, štvrté poschodie bez výťahu, jeden gauč, ktorý sa dá rozložiť na posteľ, a na stene mapa Váhu so všetkými miestami, kde som sa kedy prevrátila. Adam si ju prezeral dlhšie, než by som čakala.

„To je dosť miest,“ povedal.

„To je dosť skúseností,“ opravila som ho a stiahla mu mikinu cez hlavu. Zasekla sa mu na ušiach, obaja sme sa rozosmiali a smiali sme sa ešte aj vtedy, keď som zhasínala. Rozložiť gauč sme už nestihli. Za to mám svoju garsónku rada: všetko je blízko.

Niekedy po druhej sme ležali na koberci, lebo gauč bol stále zložený a nikomu sa ho nechcelo rozkladať. Z otvoreného okna bolo počuť posledný autobus a psa, ktorý štekal na mesiac. Adam mi prstom obkresľoval na pleci trasu kanála, bránku po bránke, a pri šestnástke si povzdychol tak ťažko, že som sa smiala do jeho ramena, až kým sme obaja nezaspali.

Ráno o siedmej mu zazvonil budík. Pozrel na mňa, ja na hodinky.

„Máš ešte hodinu,“ povedala som. „Dohoda platí od ôsmej.“

O ôsmej a päť minút som ho odviezla späť do areálu, kde naňho pri dodávke čakal tréner s fúzmi a s výrazom, ktorý nič nekomentoval. Adam naložil kajak na strechu, podal mi ruku, ako keby sme sa lúčili po pretekoch, a potom sa aj tak naklonil a pobozkal ma na ústa pred celým parkoviskom.

„To bolo po ôsmej,“ povedala som.

„Trestné dve sekundy,“ povedal. „Beriem.“

Dodávka odbočila smerom na diaľnicu. Nenapísal mi a ja jemu tiež nie, lebo sme si čísla ani nevymenili, a bolo to tak správne. O desiatej som už stála na brehu v neopréne, s prilbou na hlave, a vysvetľovala partii z nejakej firmy, že keď ich to vyhodí z člna, nemajú bojovať s prúdom. Ľahnúť si na chrbát, nohy dopredu a nechať sa niesť. Jeden z nich sa spýtal, či to funguje aj v živote. Povedala som, že včera večer určite.