Defekt pod bazilikou

Lenka, 35 · Bardejov

Pumpu nosím v taške z čistej lenivosti. Kúpila som si ju na jar, keď som sa rozhodla, že budem do práce v kúpeľoch jazdiť na bicykli, a po dvoch týždňoch som prišla na to, že z Bardejova do Bardejovských Kúpeľov je to stále do kopca, keď meškáte, a z kopca len vtedy, keď ste už aj tak hotoví. Bicykel skončil v pivnici. Pumpa zostala v taške, medzi dáždnikom, slúchadlami a balíčkom keksov. Nikdy by mi nenapadlo, že práve ona mi dá najlepší večer leta.

Bol piatok, koniec júla, osem hodín večer. Mala som za sebou dvanásťhodinovú zmenu, jedného pacienta, ktorý si myslel, že rehabilitačný bazén je aquapark, a pani, ktorá mi trikrát ukázala fotky vnúčat. Išla som cez Radničné námestie, lebo tade chodím vždy, keď chcem mať pocit, že nebývam v meste, ale na pohľadnici. Meštianske domy s farebnými štítmi, uprostred radnica ako biela torta a nad tým všetkým veža baziliky svätého Egídia. Turisti fotili, deti naháňali holuby a pri jednej lavičke kľačal chlap v cyklistických šortkách nad prevráteným bicyklom a nadával tak kultivovane, že som spomalila.

„Keby ste náhodou mali pumpu,“ povedal, keď si všimol, že naňho pozerám, „boli by ste prvá dobrá správa dnešného dňa.“ Otvorila som tašku, vylovila pumpu spomedzi keksov a podala mu ju. Pozrel sa na ňu, potom na mňa, potom znova na ňu, akoby som z tašky vytiahla živého králika.

Volal sa Oliver, mal tridsaťsedem rokov a bol z Nitry. Išiel na bicykli naprieč východným Slovenskom, deň za dňom, s brašnami na nosiči a s trasou, ktorú mal v hlave aj v telefóne. Ráno vyrazil zo Starej Ľubovne, zajtra mal pokračovať do Svidníka a potom k Duklianskemu priesmyku. Náhradnú dušu mal, ale jeho vlastná pumpa sa mu rozbila už ráno pri raňajkách. Stará duša praskla presne na dlažbe pred radnicou. „Tá dlažba je pamiatka UNESCO,“ povedala som. „Tak mám aspoň pamiatkový defekt,“ odvetil a pustil sa do práce.

Kým vymieňal dušu, držala som mu bicykel a rozprávali sme sa. Robil to rýchlo a šikovne, s tou sústredenou vážnosťou, akú majú muži, keď na nich niekto pozerá. Raz mu vyšmykla montpáka a trafila ho do palca. Pozrela som sa naňho odborne a oznámila mu, že prežije. Poďakoval sa mi, akoby som mu práve zachránila život.

Keď bolo koleso nafúknuté a on ho s úľavou roztočil naprázdno, povedal, že mi dlhuje pivo. Povedala som, že mi nedlhuje nič, že pumpa si konečne zaslúžila trochu slávy. Trval na svojom. Sadli sme si na terasu jednej z reštaurácií na námestí, on s bicyklom opretým o zábradlie, aby naň videl, ja so sandálmi vyzutými pod stolom, lebo ma boleli nohy. Objednali sme si dve čapované a veľké hranolky, lebo vraj za deň spálil viac kalórií, ako ja zjem za týždeň. Ako zdravotná sestra som mu odborne potvrdila, že je to hlúposť. Zjedol aj moje.

Pri druhom pive som zistila, že mi je s ním ľahko. Nemusela som byť vtipná, a predsa som bola. Nemusela som sa pýtať, a on aj tak rozprával. Keď sa smial, prižmúril oči tak, že mu v kútikoch vybehli biele vrásky od slnka, jediné miesto na tvári, kam sa za tie dni nedostalo. Za susedným stolom sedeli dve staršie panie s kávou a zmrzlinovým pohárom a bez hanby nás pozorovali. Keď Oliver odišiel na toaletu, jedna z nich sa ku mne naklonila a spýtala sa, či je to môj manžel. Povedala som, že nie, že je to cyklista. Prikývla, akoby to všetko vysvetľovalo.

Stmievalo sa pomaly, ako sa v lete stmieva na východe, a potom sa rozsvietila bazilika. Videla som to stokrát, ale vedľa niekoho, kto to vidí prvýkrát, to vyzerá inak. Oliver stíchol uprostred vety a díval sa na tú vysokú gotickú stavbu, ktorá zrazu žiarila zlatisto proti tmavomodrému nebu. „Toto som nečakal,“ povedal. „Nikto to nečaká,“ povedala som. „Ľudia sem prídu kvôli kúpeľom a odídu s bazilikou v mobile.“

Rozprávali sme sa ďalej. Je geodet, celý rok meria pozemky a cesty a každé leto si berie tri týždne, keď nemeria nič a len jazdí. Ja som mu rozprávala o kúpeľoch, o prameňoch, o pacientoch, ktorí pijú minerálku s takým výrazom, akoby to bol trest, o drevenom kostolíku v skanzene, kam chodím cez obedňajšiu prestávku, keď chcem byť chvíľu sama. Nebol ženatý, nemal priateľku, a keď som sa ho spýtala prečo, povedal, že má bicykel a ten nežiarli. Povedala som mu, že som slobodná, že ma to baví a že moja mama sa s tým nezmierila, ale to je jej problém.

Okolo desiatej vytiahol telefón, že si nájde nejaký penzión, lebo do kempu sa mu už ísť nechce. Pozerala som sa, ako listuje v obsadených ponukách a mračí sa, a bolo mi jasné, čo chcem povedať, skôr než som to povedala. „Nehľadaj,“ povedala som. Sama som sa čudovala, ako ľahko to zo mňa vyšlo. „Poď ku mne. Dnes večer u mňa, zajtra pokračuješ.“ Pozrel sa na mňa, či to myslím vážne. Myslela som. „A bicykel?“ spýtal sa. „Bicykel pôjde do pivnice. Bude mať spoločnosť.“

Bývam v paneláku kúsok za hradbami, desať minút pešo od námestia. Oliver tlačil bicykel po dlažbe, ja som šla vedľa neho a cestou sme prešli popri bašte, ktorá v noci vyzerá ako obrovská kamenná váza bez kvetov. Nič sme nehovorili, ale ticho nebolo trápne, skôr zvedavé.

V pivnici som mu ukázala svoj bicykel, zaprášený, s vyfúknutými pneumatikami. Oliver sa naň pozrel s takou ľútosťou, že som sa rozosmiala. „Teba tu nikto nemá rád,“ povedal mu. Hore v byte sa osprchoval, lebo po sto kilometroch vraj nie je spoločensky únosný, a keď vyšiel z kúpeľne v mojom najväčšom uteráku, s rukami opálenými po lakte a bielymi ramenami presne tam, kde mu končil dres, musela som sa smiať znova. Cyklistické opálenie je najmenej zvodná vec na svete. A predsa. Podišiel ku mne, vzal mi z ruky pohár vody, ktorý som mu niesla, a odložil ho na poličku. Voda tam zostala nevypitá až do rána.

Ráno som vstala prvá, lebo sestra nevie spať dlhšie ako do šiestej ani v deň voľna. Spravila som raňajky, aké by som naordinovala pacientovi pred ďalšou etapou: ovsenú kašu s čučoriedkami, praženicu z troch vajec, chlieb s maslom a medom, kávu a veľký pohár vody. Oliver prišiel do kuchyne rozospatý, pozrel sa na stôl a povedal, že v žiadnom penzióne na východe ho takto nekŕmili. „Nemysli si nič,“ povedala som. „Toto nie je láska, to je zdravotná starostlivosť.“ Zasmial sa s plnými ústami.

Pri káve sa ma spýtal, či by sme sa ešte niekedy... a nedokončil to. Povedala som mu, že keď pôjde znova okolo, nech mi napíše, ale nech kvôli mne nemení trasu. Že táto noc bola dobrá práve preto, že ju nikto neplánoval. Prikývol a nevyzeral sklamane, skôr pokojne, ako niekto, kto vie, že cesta ide ďalej a on s ňou. Dala som mu svoju pumpu, lebo tá jeho bola na nič a do Svidníka je to cez kopce vyše tridsať kilometrov. „Vrátiš mi ju?“ spýtala som sa. „Pošlem ju poštou,“ povedal. „Alebo ju privezem. Uvidíme, čo bude skôr.“

Odprevadila som ho pred panelák. Nasadol, upravil si prilbu, zamával a zmizol za rohom smerom na Svidník. Stála som tam v tričku a v šľapkách a suseda z prízemia, ktorá vždy všetko vidí, sa ma spýtala, či to bol nejaký príbuzný. Povedala som jej, že pacient. Pozrela sa na mňa podozrievavo, ale nič nepovedala.

Poobede som išla na zmenu autobusom, ako vždy. Bicykel zostal v pivnici, pumpa niekde na ceste k Dukle. Večer mi prišla fotka: nafúknuté koleso pred pamätníkom vo Svidníku a pod ňou jediné slovo: „Drží.“ Odpísala som mu, že moja dobrá nálada tiež. Nevedel, ako to myslím, a ja som mu to nevysvetľovala. Išla som spať skoro, sama, vo vyvetranej izbe, spokojná ako po dobre odvedenej službe.