Zmluva na štvrtky

Lucia, 31 · Bratislava

Zmluvu sme napísali na obrúsok. Nie na hocijaký, ale na hnedý papierový obrúsok z bistra na nábreží pri Eurovei, ktorý pri každom slove trochu nasiakol kávou. Tomáš tvrdil, že dokument takej váhy si zaslúži aspoň formát A4. Ja som tvrdila, že som prekladateľka, právne texty mám na stole každý týždeň a viem, že najdôležitejšie veci sa zmestia na málo miesta. Nakoniec vyhrala moja verzia, lebo pero som mala ja.

Poznali sme sa tri týždne. Teda, poznali – na zoznamke sme si písali asi desať dní, potom sme boli raz na pive v Starom Meste a raz na prechádzke popri Dunaji, pri ktorej sme obaja zistili, že nechceme vzťah. On preto, lebo mu práve skončil päťročný a ešte nevedel, kým vlastne je bez neho. Ja preto, lebo pracujem z domu, mám rada svoje ticho, svoj rozvrh a svoju posteľ uprostred týždňa len pre seba. Zároveň sme obaja zistili, že sa nám páči, ako ten druhý vonia. A presne tento problém sme riešili zmluvou.

„Článok jeden,“ nadiktoval Tomáš a oprel sa lakťami o stolík. „Stretávame sa vo štvrtok.“ „Prečo práve vo štvrtok?“ „Lebo v piatok už chce každý niečo zažiť a v stredu je ešte ďaleko do víkendu. Štvrtok je neutrálne územie.“ Napísala som: Čl. 1 – Štvrtky. Neutrálne územie.

Článok dva bol môj: žiadna žiarlivosť. Ak ma v sobotu uvidí v meste s niekým iným, pozdraví a pôjde ďalej. Ak ja uvidím jeho, urobím to isté, maximálne mu neskôr pošlem správu, že ten sveter mu nepristane. Tomáš chcel doplniť, že kritika oblečenia sa počíta ako skrytá žiarlivosť. Zamietla som to ako neopodstatnené.

Článok tri sme písali dlhšie. Keď sa jeden z nás zamiluje do niekoho iného, povie to. Nahlas, do očí, nie cez esemesku. Žiadne zmiznutie, žiadne pomalé vyhasínanie, ktoré obaja poznáme z minulosti. Tomáš ho podpísal ako prvý, veľkým inžinierskym písmom, ktoré pôsobilo, akoby kreslil nosník. Ja som sa podpísala pod neho a obrúsok som zložila do peňaženky medzi bločky.

Za oknom sa po nábreží ťahali ľudia so psami, bežci, jeden svadobný fotograf so zúfalou nevestou pri zábradlí. UFO na moste svietilo v diaľke ako lietajúci tanier, ktorý tu omylom pristál v sedemdesiatych rokoch a potom sa mu už nechcelo odletieť. „Takže dnes je štvrtok,“ poznamenal Tomáš. Pozrela som na mobil. Bol.

Išli sme ku mne pešo, po nábreží a potom hore cez Staré Mesto, lebo on tvrdil, že potrebuje čas na rozmyslenie, a ja som tvrdila, že nič rozmýšľať nepotrebuje. Na Panskej sme sa zastavili pri výklade s klobúkmi a on si jeden v duchu vyskúšal, čo vyzeralo presne tak hlúpo, ako to znie. Smiala som sa tak, že sa na nás otočila pani s nákupnou taškou. Pri Michalskej bráne ma chytil za ruku, potom sa zarazil a spýtal sa, či to zmluva povoľuje. „O rukách tam nie je nič,“ povedala som. „Šedá zóna.“ „Neznášam šedé zóny.“ „Si inžinier. Ty neznášaš všetko, čo sa nedá spočítať.“

Bývam v podkrovnom byte v jednom z tých domov za Kapucínskou, kde má schodisko sto dvadsať schodov a žiadny výťah, takže každý návštevník príde hore s červenými lícami a trochu pokorný. Tomáš prišiel hore s červenými lícami, ale pokorný nebol ani trochu. Zavrel za sebou dvere, oprel sa o ne a chvíľu sa len díval, ako si vyzúvam topánky. Mala som pocit, že ma číta. Pomaly, riadok po riadku, ako keď ja čítam text, ktorý mám prekladať, a hľadám v ňom miesto, kde sa skrýva to podstatné. „Máš tu veľa kníh,“ povedal. „A ty máš veľa rečí,“ odvetila som a pritiahla si ho za golier.

Ďalšie dve hodiny patria do prílohy, ktorú sme nikdy nespísali.

O jedenástej sa obliekol, pobozkal ma na plece a odišiel. Presne podľa nenapísaného, ale obojstranne jasného článku, podľa ktorého štvrtok končí o polnoci. Počula som ho dupať dolu po tých sto dvadsiatich schodoch a zaspala som s úsmevom, ktorý som si ráno musela zmyť studenou vodou, aby som sa vôbec dokázala sústrediť na návod k priemyselnej práčke.

Druhý štvrtok prišiel s fľašou šampanského, ktoré bolo v skutočnosti prosecco za šesť eur, a s tvrdením, že je to oslava. Čoho, pýtala som sa. Prvého výročia zmluvy, povedal, lebo presne pred týždňom sme ju podpísali. Upozornila som ho, že výročie sa podľa slovníka vzťahuje na rok. Upozornil ma, že slovník nie je zmluvná strana.

Ten večer sme sa ani nedostali von. Pili sme prosecco z pohárov od horčice, lebo tie pekné som v jednom zúfalom období rozbila, a on mi rozprával o lávke, ktorú navrhuje pre nejakú obec pri Trnave, a ja jemu o zmluve o predaji traktorov, ktorú som prekladala z nemčiny. Zistili sme, že obaja milujeme, keď niečo do seba presne zapadne. Potom sme to overili aj v praxi. O pol dvanástej sa obliekal, o dvanástej bol preč. Disciplína, ktorú by mi mohla závidieť aj daňová správa.

Tretí štvrtok pršalo. Poriadne, bratislavsky, šikmo od Dunaja, s vetrom, ktorý obracia dáždniky naruby a ľudí na zastávke na Šafárikovom námestí núti predstierať, že im to nevadí. Tomáš prišiel zmoknutý do nitky, lebo električka niekde stála a on sa rozhodol ísť pešo, čo je presne ten typ rozhodnutia, aký robia inžinieri s neochvejnou dôverou vo vlastné výpočty. Dala som mu uterák a svoje najväčšie tričko, na ktorom je mačka a nápis v japončine, ktorý ani jeden z nás nevie prečítať.

Bolo to iné. Nie horšie, len pomalšie. Dážď bubnoval do strešného okna a my sme sa nikam neponáhľali. Keď som sa potom pozrela na hodiny, bolo štvrť na jednu. Tomáš ležal vedľa mňa, jednu ruku pod hlavou, a díval sa do okna, po ktorom stekala voda v takých hrubých pásoch, že vonku nebolo vidieť ani komíny. „Je po polnoci,“ povedala som. „Viem.“ „Zmluva.“ „V zmluve nie je o polnoci ani slovo,“ povedal. „Kontroloval som to.“ Mal pravdu. Ten článok sme si len mysleli. Zaspal skôr, ako som vymyslela protiargument, a ja som ešte dlho ležala, počúvala dážď a jeho dych a premýšľala, či som práve porušila niečo, čo ani nikde nebolo napísané.

Ráno bol v kuchyni skôr ako ja. Našiel kávu, našiel kanvičku na moka, nenašiel mlieko, lebo žiadne nemám. Stál pri okne v mojom tričku s mačkou a vyzeral ako niekto, kto tu nemá čo hľadať, a zároveň ako niekto, kto presne vie, čo tu robí. „Porušili sme zmluvu,“ oznámil mi. „Ty si ju porušil. Ja som len spala.“ „Si spoluzodpovedná. Mala si ma vyhodiť.“ „Pršalo.“ „Vyššia moc,“ prikývol vážne. „To by mohlo prejsť.“

Vytiahla som z peňaženky obrúsok. Bol pokrčený, jeden roh mal od kávy tmavší a moje písmo na ňom vyzeralo ako od niekoho, kto dobieha posledný autobus. Rozložila som ho na stole medzi hrnčeky. „Navrhujem dodatok,“ povedala som. „Ak prší, môže sa zostať.“ „Iba ak prší?“ „Ak prší, sneží alebo ak niektorá zo strán zaspí skôr, ako sa dá vyhodiť.“ „To je vágne.“ „To je realistické.“

Tomáš si vzal pero a pod môj text pripísal ďalšiu vetu: Raňajky nie sú záväzok. Podčiarkol ju dvakrát. Potom dopísal ešte jednu, drobnejším písmom: Káva bez mlieka je porušenie ľudských práv. Tú som mu prečiarkla.

Smiali sme sa tak nahlas, že suseda zospodu, pani Hanzelová, zabúchala na radiátor, čo robí vždy, keď sa v dome niekto baví pred ôsmou. Tomáš zašepkal, že v zmluve chýba aj článok o susedoch, a ja som povedala, že nechcem, aby z toho bol rokovací poriadok parlamentu.

Potom sa obliekol do svojich už suchých vecí, tričko s mačkou prekvapivo úhľadne zložil na stoličku a pri dverách sa zastavil. „Článok tri stále platí,“ povedal. „Keď sa do niekoho zamilujem, poviem ti to.“ „Ja tebe tiež.“ „Dobre.“ „Dobre.“ Chvíľu sme tam stáli ako dvaja diplomati, ktorí si nie sú istí, kto má opustiť rokovaciu miestnosť prvý. Potom mi dal rýchlu pusu na čelo, čo v zmluve tiež nebolo, a zmizol dolu po schodoch.

Obrúsok som pripla na chladničku pod magnetku z Chorvátska. Keď ho tam o pár dní uvidela moja kamarátka Katka, spýtala sa, čo to je, a ja som povedala, že pracovný dokument. Nevyzvedala. Iba zdvihla obočie tým spôsobom, ktorý znamená, že aj tak vie všetko.

Stále pracujem z domu, stále mám rada svoje ticho a svoju posteľ uprostred týždňa. Len štvrtky sú teraz o niečo dlhšie. A keď v predpovedi počasia vidím dážď, prichytím sa, že sa usmievam, čo je pri preklade technickej dokumentácie k priemyselným práčkam dosť neprofesionálne.