Každý august

Katarína, 41 · Nitra

Kvety sa nedajú oklamať. Keď im je teplo, otvoria sa, keď im je zima, zatvoria sa, a nijaké reči na tom nič nezmenia. Robím s nimi pätnásť rokov a naučila som sa od nich o ľuďoch viac než od všetkých svojich bývalých partnerov dokopy. Mám malé kvetinárstvo na Farskej, s výkladom, ktorý každé ráno umývam octovou vodou, s chladiacim boxom, ktorý hučí ako starý pes, a so zvončekom nad dverami, ktorý mi kedysi darovala mama. Žijem sama. Nie zo vzdoru ani zo smútku. Jednoducho som zistila, že mi je tak dobre.

Každý rok koncom augusta sa Nitra premení. Na výstavisku sa otvorí Agrokomplex, ulice okolo Výstavnej sa zapchajú autami z celého Slovenska a v centre sa objavia muži v slamených klobúkoch a ženy s taškami plnými syrov a klobás z ochutnávok. Pre mňa je to najrušnejší týždeň roka: robím výzdobu pre dva stánky, viažem kytice na otvorenie a zásobujem reštaurácie, ktoré sú zrazu nabité do posledného stola.

V pondelok ráno mi zavolal môj stály dodávateľ z Levíc, že mu ochorel šofér a že príde niekto iný. O ôsmej zastala pred obchodom biela dodávka so zablateným nárazníkom a vystúpil z nej muž, ktorý vyzeral, akoby ho niekto vystrihol zo záhradníckeho kalendára a potom ho zabudol vyžehliť. Vysoký, trochu šedivý na sluchách, v zelenom tričku s dierou na ramene. Niesol naraz tri prepravky s hortenziami, akoby vážili ako vankúše.

„Daniel,“ predstavil sa. „Som Jozefov synovec. Normálne robím v skleníkoch, nie za volantom, takže ak som vám niečo polámal, povedzte to hneď, nech to môžem zvaliť na cestu.“

„Nepolámali ste nič,“ povedala som, keď som kvety skontrolovala. „Naopak. Tie hortenzie sú krajšie ako vlani.“

„To sú moje,“ povedal a na chvíľu vyzeral hrdo ako otec na školskej besiedke. „Jozef ich iba predáva.“

Vypil u mňa kávu postojačky pri pulte a odišiel. Myslela som si, že tým to končí. Ale v utorok podvečer, keď som zatvárala, zastala dodávka znova.

„Zabudli ste tu niečo?“

„Nie. Mám na výstavisku stánok s trvalkami a nechcelo sa mi hneď ísť domov. Priniesol som vám eukalyptus. Zvýšil nám.“

V stredu priniesol levanduľu, zviazanú do zväzku špagátom, a tentoraz si sadol na stoličku pri okne, kde zvyčajne čakajú zákazníci na kyticu. Rozprávali sme sa pol hodiny o ničom: o suchu, o tom, že ľudia si dnes kupujú kvety podľa fotiek na mobile a potom sú sklamaní, že skutočná pivónia nesvieti. Keď odchádzal, zastavil sa vo dverách a zvonček nad jeho hlavou cinkol. „Pekne to tu máte,“ povedal. „Tichšie ako u nás v skleníkoch.“ Keď dodávka odbočila za roh, zistila som, že stojím pri výklade a pozerám za ňou, a musela som sa sama na sebe zasmiať. Štyridsaťjeden rokov, vlastný obchod, vlastný byt, vlastné pravidlá, a ja čakám na dodávku ako školáčka na autobus.

Vo štvrtok nič, len seba, a spýtal sa, či by som si s ním večer nedala pohár vína, lebo v Nitre pozná iba výstavisko a benzínku. Povedala som áno skôr, než som si to stihla premyslieť, čo sa mi v štyridsiatich jeden rokoch stáva zriedka.

Sedeli sme na terase na Pribinovom námestí, s výhľadom na sochu kniežaťa Pribinu a na starú budovu Župného domu, v ktorej sídli galéria. Vzduch bol ešte horúci od dňa, dlažba vydychovala teplo a od rieky ťahalo vlhkosťou. Daniel rozprával o svojich skleníkoch pri Leviciach, o tom, že vstáva o štvrtej, lebo rastliny sa o víkendy nezaujímajú, a o rozvode, ktorý ho pred piatimi rokmi naučil, že nemusí mať na všetko odpoveď. Ja som hovorila o obchode, o tom, ako som sa ho v tridsiatke rozhodla otvoriť namiesto toho, aby som sa vydala, a ani raz som to neoľutovala.

„Takže ste sama?“ spýtal sa. Nie zvedavo. Skôr tak, ako sa pýta niekto, kto chce vedieť, kde sú hranice pozemku.

„Som sama. A chcem zostať sama. To neznamená, že chcem byť stále osamote.“

Chvíľu na mňa hľadel, potom prikývol, akoby som mu práve ukázala, ako sa správne strihá ruža, a on pochopil, že je to jednoduchšie, než si myslel.

Po víne sme sa prešli Štefánikovou triedou, ktorá bola aj v túto hodinu plná ľudí, cez Svätoplukovo námestie, kde sa deti naháňali okolo fontány a mladé páriky sedeli na schodoch pred bielou budovou divadla, a potom naspäť a hore na hrad. Daniel kráčal pomaly, s rukami vo vreckách, a pri každom záhone na námestí sa na chvíľu zastavil, akoby nevedel inak. Cesta vedie pomedzi staré domy Horného mesta, okolo sôch a kamenných múrov, až k bráne, za ktorou stojí katedrála. Na nádvorí nebolo takmer nikoho, len zopár turistov a mačka, ktorá sa vyhrievala na teplom kameni. Pod nami ležalo mesto v oranžových svetlách, rieka Nitra sa ťahala ako tmavá stuha a za ňou sa dvíhal Zobor s vysielačom, ktorý blikal načerveno.

„Tam niekde bývam,“ ukázala som. „Pod tým kopcom. Mám balkón, z ktorého vidím až sem.“

„A odtiaľto vidieť tvoj balkón?“

„Nie. Ale ty by si ho mohol vidieť zblízka.“

Na tykanie sme prešli niekde medzi hradom a mojím domom, ani neviem presne kedy. Bývam v starom tehlovom dome na úpätí Zobora, na druhom poschodí, s balkónom plným muškátov a bylín v črepníkoch. Daniel sa na balkóne zastavil ako profesionál a chvíľu kontroloval, či má môj rozmarín dosť slnka. Potom sa otočil ku mne. Nepovedala som nič, len som mu podala pohár vody, lebo bola teplá noc, a on ho položil na zábradlie bez toho, aby sa napil.

Dotkol sa mojej tváre tak, ako sa v pondelok dotýkal hortenzií: opatrne, ale bez váhania, ako niekto, kto vie, čo drží v rukách. Voňal zeminou a levanduľou. Mesto pod nami šumelo, niekde na ulici sa smiali ľudia vracajúci sa z výstaviska, a ja som si vybrala sponku z vlasov, lebo som vedela, že o chvíľu na nej aj tak nebude záležať. Balkónové dvere sme nechali otvorené. Záclona sa vlnila v prievane a to je to posledné, čo si z toho večera chcem pamätať presne. Zvyšok patrí iba mne.

V piatok prišiel znova, aj v sobotu, a v nedeľu, keď sa Agrokomplex zatváral, sme sa ráno išli prejsť popri rieke. Nábrežie bolo ešte prázdne, len bežci a jeden rybár, ktorý po nás zazeral, akoby sme mu plašili ryby. Sadli sme si na lavičku pod vŕbou.

„Zajtra sa vraciam do Levíc,“ povedal Daniel. „Ja mám skleníky, ty máš obchod. Nechcem ti volať každý večer a vypytovať sa, ako sa máš.“

„To je dobre. Neodpovedala by som.“

„Ale Agrokomplex bude aj o rok.“

„Každý rok,“ povedala som. „To je na ňom to najlepšie.“

Dohodli sme sa jednoducho, tak, ako sa dohadujú ľudia, ktorí už čosi prežili a nepotrebujú nič podpisovať. Budúci august privezie hortenzie. Ak budeme obaja chcieť, bude to týždeň ako tento. Medzitým nič: žiadne správy na dobrú noc, žiadne otázky, s kým som bola na večeri, žiadne sľuby, ktoré by musel niekto z nás vláčiť cez zimu. Ak jeden z nás v auguste povie nie, druhý to prijme bez vysvetľovania.

„A keď si niekoho nájdeš?“ spýtal sa.

„Tak ti to poviem v auguste. Alebo nepoviem a ty to pochopíš podľa toho, že ti kávu podám cez pult.“

Smial sa. Potom ma odprevadil ku kvetinárstvu, hoci bola nedeľa a mala som zatvorené, a pred výkladom sme sa rozlúčili podaním ruky, lebo cez ulicu práve prechádzala pani z trafiky a ja nemám rada, keď o mne hovorí celá Farská.

V pondelok ráno som umyla výklad octovou vodou, vymenila vodu vo vedrách a do výkladu postavila posledné tri hortenzie z jeho skleníka. Vydržali dva týždne, dlhšie než všetky ostatné. Prišla jeseň, potom zima, obchod mal rušné Vianoce a pokojný február. Na Daniela som si spomenula niekoľkokrát, vždy s úsmevom a nikdy so žiaľom. V kalendári mám na posledný augustový týždeň nakreslený malý zelený lístok. Nikto okrem mňa nevie, čo znamená.