Stolička pri okne

Adriana, 44 · Martin

Do knižnice prišiel v utorok popoludní, keď pršalo a v čitárni sedel iba pán Ďurčo, ktorý každý deň prečíta všetky noviny a potom ich poskladá horšie, ako boli. Herec. Poznala som to skôr, ako prehovoril. Herci vchádzajú do miestnosti, akoby ich tam niekto ohlásil.

„Hľadám staré knihy,“ povedal. „Nie vzácne. Také, čo niekto naozaj čítal. Ak sa dá, s poznámkami na okraji.“

Volal sa Filip, mal tridsaťosem a na mesiac hosťoval v Slovenskom komornom divadle. Hral učiteľa z dvadsiatych rokov, ktorý sa po rokoch vo Viedni vráti do Martina a nevie, kam patrí. Režisér chcel, aby mal na javisku knihy, ktoré majú váhu. On chcel, aby ich predtým prečítal.

Mám štyridsaťštyri, sedem rokov som rozvedená a dcéra Nela študuje v Bratislave medicínu, volá v nedeľu a píše, keď potrebuje na učebnice. V knižnici robím devätnásť rokov. Viem, kde je čo, aj to, čo v katalógu nenájdete. Zobrala som ho dolu do skladu, kde ležia knihy, ktoré sa mali vyradiť a akosi sa na ne zabudlo, a nechala ho prehrabávať sa. Trvalo to dve hodiny. Vybral si sedem kníh. V jednej, starom zväzku Hviezdoslavových básní, bola ceruzkou vpísaná veta: „Nečítaj to v noci, budeš smutný.“

„Kto to písal?“ spýtal sa.

„Niekto, kto to čítal v noci,“ povedala som.

Pozrel na mňa dlhšie, ako bolo treba.

Požičať si ich nemohol, nemal preukaz ani trvalý pobyt. Povedala som mu, že si ich na týždeň zoberiem domov a môže ich čítať u mňa, že si to nikto nevšimne. Bola to polopravda, pri ktorej som sa ani nezačervenala. Vo fonde by si chýbajúce knihy nevšimol nikto. Na mne by si to všimli všetci.

Martin nie je veľké mesto. Pani z trafiky na pešej zóne vie, kto si kupuje aké cigarety, a pokladníčka z divadla chodí ku mne po detektívky. Keď cez námestie prejde nový herec, do večera sa vie, že má pekné ruky a že nosí šál aj vtedy, keď nefúka.

Bývam v starom dome kúsok od Národného cintorína, v byte s vysokými stropmi a oknami na západ. Z kuchyne vidno Martinské hole, a keď je jasno, aj vysielač na Krížave, ktorý v noci bliká ako unavená hviezda. Filip prichádzal po predstavení, okolo desiatej, vždy pešo, vždy popri cintorínskom múre, kde v tom čase nechodí nikto, iba mačky a občas pár študentov s fľašou vína, ktorí si prišli posedieť medzi slávnych mŕtvych.

Prvý raz zazvonil, keď som si už myslela, že nepríde. Stál vo dverách s mokrými vlasmi, golier kabáta vytiahnutý až po uši, a v ruke držal sáčok s pagáčmi, hoci pekárne v tom čase dávno nemali otvorené. „Kolegyňa z bufetu,“ vysvetlil. „Povedal som jej, že idem k tete.“ Zasmiala som sa, lebo v Martine teta vysvetlí takmer všetko. Zavesil kabát, rozhliadol sa po policiach, po starých fotkách na stene, po pianíne, na ktorom sa nehrá od čias, keď Nela chodila na hudobnú, a potom si vybral tú stoličku. Nie kreslo, nie gauč. Tú tvrdú, drevenú a rovnú, ktorú nikto nemá rád.

Prvý večer sme naozaj čítali. Sedel na tmavej drevenej stoličke pri okne, jedinej, čo mi zostala zo súpravy po starej mame, nohu cez nohu, a nahlas čítal scénu, ktorú mal na druhý deň hrať. Ja som mu šepkala. Keď sa zasekol, podala som mu slovo. Keď sa zasekol druhý raz, podala som mu pohár vína. Tretí raz sa nezasekol. Prestal čítať, odložil text na parapet a povedal: „Ďalej to viem naspamäť.“

Ďalej to vedel naspamäť. A ja som zistila, že aj ja.

Chodil tri až štyri razy do týždňa, podľa programu. Jeho rozpis predstavení som si pripla na chladničku pod magnet z Chorvátska a vedela som, že v pondelok nehrá, v stredu hrá dvakrát a vo štvrtok má skúšku až poobede. Raz sa mi pokladníčka z divadla pri pulte posťažovala, že ten hosťujúci herec je nejaký zamlklý, po predstavení nechodí s ostatnými do podniku a hneď zmizne. „Asi sa učí text,“ povedala som a orazítkovala jej detektívku. „Asi,“ prikývla. Nikdy som nešla na predstavenie. Chcel ma tam mať, ponúkal mi lístok, ale ja som nechcela sedieť v hľadisku medzi známymi a tváriť sa, že ten muž na javisku je pre mňa iba muž na javisku.

„Poznáš ma len zo zákulisia,“ povedal raz.

„To je tá lepšia časť,“ odpovedala som.

Témy sme striedali bez ladu a skladu. Hovorili sme o tom, že jeho mama šije kostýmy pre ochotníkov v Trebišove, o mojom bývalom mužovi, ktorý sa naučil variť až po rozvode, o Nele, ktorá mi posiela fotky kostí a píše „mami, pozri, aká krásna lakťová kosť“. Filip nemal nikoho a nechcel nikoho. Povedal to prvý večer, rovno, ako predpoveď počasia. Bola som mu vďačná. Ja som tiež nechcela nikoho. Chcela som presne toto: mužský kabát na vešiaku, ktorý tam o mesiac nebude, a vôňu cudzej kože na vankúši, ktorá vyprchá skôr, ako si na ňu zvyknem.

Niekedy sme nerobili nič. Ležali sme v tme, okno pootvorené, z ulice doliehal posledný autobus a od hôľ ťahalo vlhkým lesom. Hladkala som ho po chrbte, pomaly, od lopatiek dolu, a on mi opisoval ľudí z publika: pána v prvom rade, ktorý spal, dievča, ktoré plakalo pri nesprávnej scéne, učiteľku, ktorá si robila poznámky. Raz som mu povedala, že mu závidím. Že on každý večer odíde z cudzieho života a zloží ho v šatni na vešiak.

„Aj ty to môžeš robiť,“ povedal a pritiahol si ma bližšie. „Práve to robíš.“

Mal pravdu. Ráno som bola knihovníčka, ktorá pani pokladníčke odporúča novú detektívku a napomína pána Ďurča pre pokrčené noviny. Večer som bola žena, ku ktorej chodí herec popri cintoríne a ktorá ho nepotrebuje vidieť na javisku, lebo ho už videla bez kostýmu. Po predstaveniach mal teplé ruky a unavené oči a v tých chvíľach nehral nikoho. Stačilo zhasnúť lampu.

Posledné predstavenie bolo v sobotu. Prišiel neskôr ako inokedy, s kyticou, ktorú dostal pri ďakovačke. Podal mi ju so slovami, že v podstate patrí mne. Knihy mi vrátil všetky, aj tú s ceruzkovou vetou. „Čítal som ju v noci,“ povedal. „A smutný som nebol.“

Tú noc sme nespali skoro vôbec. Nie z vášne, alebo nielen z nej, ale preto, že ani jeden z nás nechcel zmeškať nič z toho, čo sa už nezopakuje. Okolo štvrtej začalo nad horami sivieť.

Ležala som s hlavou na jeho hrudi, počúvala, ako mu pokojne a pravidelne bije srdce, a myslela som na to, koľko žien v koľkých mestách takto počúvalo hercov pred odchodom. Nevadilo mi to. Nebola som prvá a nechcela som byť posledná. Chcela som byť tá, ktorá mu požičala knihy a stoličku pri okne a nič za to nechcela späť. Pobozkal ma do vlasov a povedal, že Martin si bude pamätať podľa vône starého papiera. Povedala som mu, že to je vôňa mojej práce, nie moja. Odpovedal, že to je jedno a to isté. Možno mal pravdu.

Ráno odchádzal skorým vlakom. Na stanicu som ho neodprevadila. Stála som pri okne v župane a pozerala, ako ide dolu ulicou s cestovnou taškou, ako sa na rohu neotočí, lebo sme sa tak dohodli, a ako sa aj tak otočí. Zamávala som. Za ním sa nad Martinskými hoľami dvíhala hmla.

Knihy som v pondelok vrátila do skladu. Nikto si nevšimol, že chýbali.

Stoličku pri okne som nechala tak, ako ju odsunul. Trochu šikmo, bokom k stolu, ako keby z nej niekto práve vstal, aby sa pozrel na hory. Nela sa ma cez Vianoce spýtala, prečo stojí tak čudne. Povedala som, že odtiaľ je najkrajší výhľad. Je to pravda.

Niekedy si na ňu večer sadnem s čajom a pozerám, ako na Krížave bliká svetlo. Nie som smutná. Tá veta ceruzkou klamala. Niektoré veci sa dajú čítať aj v noci, a keď sa skončia, človek sa neutápa. Zavrie knihu, zhasne a ide spať s pocitom, že ju prečítal celú, do poslednej strany, a nič v nej nepreskočil.