Montáž bez záruky

Eva, 46 · Zvolen

Keď sa rozvedená žena po štyridsiatke sťahuje do menšieho bytu, všetci okolo nej majú pocit, že musia niečo povedať. Sestra tvrdila, že je to nový začiatok. Kolegyňa z laboratória, že je to rozumné, lebo načo mi tri izby, keď deti odišli. Syn z Brna mi poslal obrázok škatule so smajlíkom a dcéra z Bratislavy sa spýtala, či si nechám jej staré plyšáky. Nikto mi nepovedal, že najlepšie na celom sťahovaní bude chlap, ktorý mi po schodoch niesol práčku.

Volá sa Tomáš, má tridsaťpäť rokov a ramená ako dvere od starej pivnice. Prišiel v sobotu ráno s kolegom a dodávkou, na ktorej boku bolo telefónne číslo a nakreslená usmiata krabica. Byt na Západe, kde som prežila dvadsaťdva rokov, vyprázdnili za tri hodiny. Kolega bol mladý, nevyspatý a mlčal. Tomáš rozprával za dvoch. Pri každej krabici sa spýtal, čo v nej je, a keď som povedala, že knihy, vzdychol tak divadelne, že som sa musela smiať. „Pani Eva, vy ste prečítali všetko, čo kedy vyšlo?“ „Len to dobré,“ povedala som. „Tak to máte ťažký vkus,“ odvetil a zdvihol ďalšiu.

Nový byt je dvojizbový, v starom dome pár krokov od námestia SNP. Z kuchyne vidím kúsok strechy Zvolenského zámku a keď otvorím okno, počujem zvony aj autobusy. Starú skriňu som nechala susedom na Západe, lebo by sa sem nezmestila, a novú som si kúpila v škatuliach. Tomáš si ich všimol, keď vynášal posledné kreslo. „Tú budete skladať sama?“ Povedala som mu, že som laborantka, že celý život pipetujem mikrolitre a že ma nejaký návod s obrázkami nezlomí. Pozrel sa na mňa tak, ako sa mladší muži pozerajú na ženy, ktoré im pripomínajú učiteľku, a nechal mi na chladničke vizitku.

Návod ma zlomil v stredu večer. Mala som dvoje ľavé dvierka, jednu poličku navyše a tri skrutky, ktoré neboli nikde na obrázku. Sedela som na zemi medzi doskami, s pohárom vína a so zničenou náladou, a vizitka na chladničke sa na mňa pozerala. Napísala som mu krátku správu, že sa ospravedlňujem, ale či by mi neporadil. Odpísal o dve minúty: „Neporadím. Prídem. Piatok o šiestej?“

V piatok prišiel s vlastným akumulátorovým skrutkovačom a s dvoma koláčmi z cukrárne na námestí, lebo vraj montáž bez cukru nemá zmysel. Skriňu zložil za hodinu. Ja som mu podávala dosky a on mi vysvetľoval, že moje ľavé dvierka sú v skutočnosti pravé, len som ich držala hore nohami. Tri skrutky navyše tam vraj výrobcovia dávajú naschvál, aby mali ľudia pocit, že niečo pokazili. Potom sme sedeli v kuchyni, jedli koláče a on sa ma vypytoval na laboratórium, na krv, na to, či sa ešte niečoho bojím. Povedala som mu, že prázdnych bytov. Nepovedal na to nič múdre, a to sa mi páčilo.

O dva týždne som mu napísala kvôli žalúziám. Tie som naozaj nevedela namontovať, lebo nemám vŕtačku a ani odvahu vŕtať do starého muriva nad oknom. Prišiel znova, v tom istom tričku, a keď stál na rebríku a ja som mu zdola držala krabičku s hmoždinkami, pristihla som sa, že sa nepozerám na žalúzie. On zase pristihol mňa. Zišiel dolu, odložil vŕtačku a povedal: „Eva, ja viem, že máte štyridsaťšesť.“ „To je dobre, že vieš počítať,“ povedala som, lebo som bola nervózna a keď som nervózna, som drzá. „A ja mám tridsaťpäť,“ pokračoval pokojne. „Keby vám to vadilo, povedzte to teraz, lebo potom už bude neskoro.“

Nevadilo mi to. Neprekážalo mi to ani trochu a prekvapilo ma, ako rýchlo som to vedela. Žalúzie zostali v ten večer namontované len do polovice. Druhú polovicu dokončil až o hodinu neskôr, bosý, v tichom byte, kde sa mi zrazu nič nezdalo prázdne.

Tretíkrát prišiel bez zámienky. Zazvonil v nedeľu popoludní, v ruke nemal nič okrem kľúčov od auta a povedal, že išiel okolo. Z Môťovej sa okolo námestia nechodí, to vie vo Zvolene každé dieťa, ale nechala som ho tak. Vtedy sme sa prvýkrát naozaj rozprávali o tom, čo to medzi nami vlastne je.

On má za sebou dlhý vzťah, ktorý sa skončil pred rokom, a ďalší nechce. Ja mám za sebou manželstvo, ktoré sa skončilo pred šiestimi rokmi, a nechcem už nikoho, kto by mi určoval, kam patria hrnčeky. Obaja pracujeme na zmeny, obaja sme unavení z ľudí, ktorí chcú všetko hneď a navždy. Pri kávovare, ktorý som si kúpila ako darček k rozvodu, sme si dohodli pravidlá. Nikde sme ich nezapísali, ale obaja by sme ich vedeli odrecitovať aj o polnoci.

Dvakrát do mesiaca, keď to obom vyjde. Nikto nikomu nič nevyčíta, keď to nevyjde. U mňa sa nenocuje, lebo ja ráno vstávam o pol šiestej a on parkuje dodávku tak, že ju susedia fotia. A potom vždy káva. To bolo moje pravidlo a Tomáš ho prijal s vážnosťou, akú by som od neho nečakala. Káva je malý obrad: ja melem, on napení mlieko, sedíme pri okne, odkiaľ vidno kúsok zámku, a rozprávame sa o všetkom okrem nás dvoch.

Moja kamarátka Jarka, s ktorou chodím raz do týždňa na prechádzku popri Hrone, to nazvala vzťahom s údržbárom a smiala sa tak nahlas, že sa na nás otočil rybár pod mostom. Potom zvážnela a spýtala sa, či sa nebojím, čo povedia ľudia. Povedala som jej, že ľudia vo Zvolene povedia čokoľvek, aj keď nerobíš nič, tak nech majú aspoň o čom. A že keď päťdesiatnici chodia s tridsiatničkami, nikto sa ich nepýta, či sa nehanbia.

Nehanbím sa. Na tom rozdiele je niečo, čo ma baví. Tomáš sa ma nepýta na povolenie a zároveň sa nesnaží byť múdrejší, ako je. Keď mu poviem, že sa mýli, prizná to. Keď sa mu vysmejem, že nepozná pesničky, na ktoré som tancovala na maturitnom plese, pustí si ich v aute a o dva týždne mi ich spieva naspäť, falošne a s nadšením. On zas vraví, že ženy v jeho veku od neho chcú plány na päť rokov dopredu. Ja od neho chcem, aby sa vyzul pri dverách.

Raz sme pravidlá porušili. Bolo to v septembri, v sobotu, keď bol taký jasný deň, že sa nedalo sedieť doma. Napísal mi, či nejdem na Pustý hrad. Išla som, hoci výlety v našej dohode neboli. Stúpali sme lesom, držal so mnou tempo bez jediného komentára, a keď sme vyšli hore medzi zvyšky hradieb, celý Zvolen ležal pod nami ako na dlani: zámok, námestie, komíny a Hron, ktorý sa leskol v zákrute. Sedeli sme na kameni, jedli rožky so syrom, ktoré som ráno nachystala, a on povedal, že odtiaľto vyzerá mesto ako model, do ktorého niekto zabudol dať pár skrutiek.

„Tri navyše,“ povedala som. „Tri navyše,“ zopakoval a chvíľu sme boli ticho. Potom sa ku mne otočil a spýtal sa, či to nie je rande. Povedala som, že je to výlet a že rande sa od výletu líši tým, že si človek potom robí nádeje. Prikývol, akoby som mu vysvetľovala návod, a podal mi fľašu s vodou. Dolu sme schádzali rýchlejšie a u mňa sme boli skôr, než sa zotmelo. Káva bola v ten večer neskoro a trochu vychladnutá, lebo sme na ňu na chvíľu zabudli.

Druhá výnimka bola moja. Dcéra prišla na víkend a on o tom nevedel. Zazvonil s taškou pečiva a vo dverách stála ona, dvadsaťštyriročná, v pyžame, s kefkou v ústach. Tomáš ani nesčervenel. Povedal, že ide skontrolovať žalúzie, lebo výrobca vraj hlási chybnú sériu. Dcéra mu uverila, alebo sa aspoň tvárila, a keď odišiel, pozrela sa na mňa a povedala len: „Mami, tie žalúzie sú v poriadku.“ Viac sme o tom nehovorili. O mesiac mi napísala: „Ako sa má pán Žalúzia?“ Odpísala som, že dobre a nech sa radšej učí.

Dnes je to osem mesiacov. Nový byt už nie je nový, na chodbe mi visí obraz, ktorý Tomáš zavesil nakrivo, a ja som ho tak nechala, lebo ma rovné obrazy začali nudiť. Dvakrát do mesiaca, niekedy trikrát, keď sa nám zídu zmeny. Nenocuje, nevolá mi v noci, nepýta sa, s kým som bola na víne. Ja sa nepýtam, s kým bol on. Káva je stále povinná a stále ju melieme ručne, hoci on tvrdí, že je to strata času, a potom ju pije pomalšie ako ja.

Niekedy večer stojím pri okne a pozerám sa na kúsok zámku, ktorý mi svieti medzi strechami. Nerozmýšľam, ako sa to skončí. Keď sa to skončí, bude to ako keď dohrá dobrá pesnička: bude mi chýbať, ale nebudem sa cítiť okradnutá. Zatiaľ sa nič nekončí. Pravidlá držia lepšie ako tá skriňa, a tá stojí dodnes, aj s tromi skrutkami v zásuvke, pre istotu.