Len víkend v Starých Horách

Simona, 25 · Banská Bystrica

Samuela som poznala presne tri hodiny, keď mi navrhol víkend na chate. Stalo sa to na narodeninovej oslave mojej kamarátky Evy v byte na Fončorde, medzi miskou čipsov a niekým, kto sa márne snažil spárovať telefón s reproduktorom. Samuel bol kamarát Evinho brata, mal dvadsaťosem, robil geodeta a ruky mal od slnka tmavšie ako tvár. Rozprávali sme sa o tom, prečo každý v Bystrici tvrdí, že tu prší menej ako v Žiline, a prečo to nie je pravda.

„Zajtra ráno idem na Urpín a potom na chatu nad Starými Horami,“ povedal. „Rodičia tam na jeseň nechodia. Poď, ak chceš. Mám tam kachle, karty a dve kilá zemiakov.“

„To je najhoršia pozvánka, akú som kedy dostala.“

„A zaujala ťa?“

Zaujala. Diplomovka o mediálnej gramotnosti mohla dva dni počkať. Veď čakala už od leta.

Eva ma neskôr v kuchyni chytila za rukáv a pošepla mi, že Samuel je v poriadku, len veľa rozpráva o mapách. „Ak ťa bude nudiť, pýtaj sa ho na vrstevnice. Zaberie mu to hodinu a ty si môžeš pospať.“ Doma na Sásovej som si o polnoci balila batoh a zistila som, že nemám nič, čo by sa dalo nazvať turistickým oblečením. Zbalila som si dve mikiny, hrubé ponožky, knihu, ktorú som aj tak nemala v pláne čítať, a kefku na zuby. Potom som ešte chvíľu ležala a pozerala do stropu a usmievala sa ako hlupaňa, čo mi nebolo podobné. Obvykle som tá rozumnejšia. Tá, ktorá o jedenástej odchádza z oslavy, lebo ráno má seminár.

Stretli sme sa v sobotu o deviatej pod Urpínom, pri ceste, čo stúpa od centra ku Kalvárii. Mal na sebe starý flísový pulóver a batoh, z ktorého trčala bageta. Ja som mala tenisky, čo bola chyba, a dáždnik, čo bola ešte väčšia chyba, lebo ho nakoniec celý čas niesol on. Vyšli sme okolo kaplniek krížovej cesty až hore, kde sa otvára výhľad na celé mesto: strechy okolo námestia, šikmá hodinová veža, Hron, ktorý sa vinie popri trati, sídliská Sásová a Rudlová ako kocky cukru rozsypané po doline, a za tým všetkým hory, ktoré už začínali hrdzavieť.

„Tu som sa ako štrnásťročný prvýkrát bozkával,“ povedal Samuel.

„S kým?“

„S Martinou z áčka. Potom sa odsťahovala do Brezna a ja som to bral ako osobnú urážku.“

„Hovoríš mi to, lebo chceš obnoviť tradíciu?“

„Hovorím ti to, lebo je to smiešne. Tradície nechám na tebe.“

Nepobozkala som ho. Ešte nie. Ale keď sme schádzali dolu a ja som sa pošmykla na mokrom koreni, chytil ma za lakeť a držal ho oveľa dlhšie, než bolo treba, a ani jeden z nás to nekomentoval.

Na chatu sme išli jeho starým autom, ktoré voňalo psom, hoci pes už dva roky nežil. Cesta viedla údolím smerom na Donovaly, cez Staré Hory s pútnickým kostolom na svahu, a potom odbočila na lesnú cestu, kde auto poskakovalo ako na trampolíne. Chata bola drevená, s červenými okenicami, s lavicou pred vchodom a s tabuľkou „Do izieb nie v topánkach! Mama“. Keď sme vystúpili, spustil sa dážď. Nie trochu. Poriadne, po horsky, takže sme za desať sekúnd boli mokrí po kolená.

„Predpoveď hovorila polojasno,“ povedal Samuel.

„Predpoveď hovorí stále niečo.“

Chata mala kuchyňu so starými kachľami, obývačku s rohovou lavicou a hore, po strmých schodoch, jedinú spálňu s manželskou posteľou pod šikmou strechou. Samuel mi ju ukázal s výrazom človeka, ktorý sa priznáva k priestupku.

„Prisahám, že som na to nemyslel,“ povedal.

„Samozrejme, že si na to myslel.“

„Dobre. Trochu som na to myslel. Ale môžem spať dole na lavici.“

„Tá lavica má meter šesťdesiat. Ty máš meter deväťdesiat.“

„Zložím sa ako vreckový nožík.“

Zakúril v kachliach, čo trvalo dlhšie, než by bol ochotný priznať, lebo drevo bolo vlhké a on príliš hrdý na to, aby použil podpaľovač. Ja som zatiaľ olúpala zemiaky a v špajzi som našla pohár bryndze s dátumom spotreby síce v budúcnosti, ale podozrivo blízkej. Jedli sme pečené zemiaky s bryndzou a cibuľou rovno z plechu, na zemi pri kachliach, lebo tam bolo najteplejšie. Dážď bubnoval po streche tak hlasno, že sme sa niekedy museli nakláňať k sebe, aby sme sa počuli.

Potom prišli karty. Samuel navrhol prší a ja som sa smiala asi minútu, kým pochopil prečo. Odvtedy som zakaždým, keď vyložil sedmičku, ukázala na okno a povedala „prší“, a on sa zakaždým smial, hoci po piatykrát bol ten vtip už úplne mŕtvy.

„Navrhujem stávku,“ povedal okolo deviatej. „Kto prehrá ďalšiu partiu, umýva riad.“

„Riad je jeden plech.“

„Tak kto prehrá, odpovie na jednu otázku. Úprimne.“

Prehrala som. Spýtal sa, prečo som vlastne išla. Povedala som mu pravdu: že o pár mesiacov končím školu, že neviem, kde budem o rok bývať, možno v Bratislave, možno vo Viedni, možno u mamy v Lučenci, a že posledné, čo teraz potrebujem, je vzťah, ktorý by ma niekde držal. Ale že mám rada ľudí, ktorí nosia cudzie dáždniky a nesťažujú sa.

„Takže toto je len víkend,“ povedal pomaly, akoby skúšal, ako to znie.

„Len víkend,“ zopakovala som. „V pondelok sa vrátim k diplomovke a ty k svojim teodolitom.“

„Vyhovuje mi to viac, než si myslíš. V januári idem na pol roka do Nórska. Merať pobrežie.“

„Tak to máme dohodu.“

Podal mi ruku, ako keby sme uzatvárali obchod na jarmoku. Chytila som ju a nepustila. Kachle praskali. Pozrel sa na mňa, potom na schody, potom znova na mňa, a ja som sa rozosmiala, lebo to bolo také priehľadné, a on sa rozosmial tiež, a potom sme sa prestali smiať. Pobozkal ma tak, ako sa robia veci, ktoré sa nemusia, len sa chcú: bez náhlenia, s chuťou cibule a čaju s medom, ktorý sme si predtým uvarili. Na lavicu už nikto nepomyslel. Na strmých schodoch sme v tme obaja zakopli a posledné, čo som počula, kým sa za nami zavreli dvere spálne, bol dážď, ktorý ani na chvíľu nepoľavil.

Zobudila som sa skoro, na zvuk kvapiek v odkvape, a chvíľu som nevedela, kde som. Drevený strop, vôňa dymu, cudzia ruka na mojom boku, ťažká a teplá. Samuel ešte spal, ústa pootvorené, vlasy strapaté ako po búrke. Pozerala som na neho a čakala, či príde ten známy pocit, keď sa človek ráno zobudí vedľa niekoho a má chuť okamžite vstať, obliecť sa a vymyslieť si dôležitú prednášku. Neprišiel. Prišlo len príjemné, lenivé ticho.

Pršalo stále. Nevadilo to. Nemali sme kam ísť a nemali sme dôvod niekam ísť. Samuel priniesol hore dve šálky kávy z mokka kanvičky a ukázalo sa, že vie spievať, čo by som mu radšej nikdy nebola povedala, lebo odvtedy nechcel prestať. Hrali sme karty v posteli pod perinou, ktorá určite pamätala ešte deväťdesiate roky. Poobede sa na hodinu vyjasnilo a išli sme sa prejsť k potoku za chatou, kde zo zeme stúpala para a les voňal hubami. Večer sa zase rozpršalo. Zase som povedala „prší“. Zase sa smial.

V nedeľu podvečer ma odviezol do mesta. Zaparkoval na Lazovnej a spolu sme prešli na námestie SNP, lebo som dostala chuť na zmrzlinu, hoci bolo desať stupňov. Námestie bolo mokré a lesklé, v kalužiach sa zrkadlila hodinová veža, ktorá sa nakláňa tak, že človek má vždy pocit, že sa na neho zvedavo pozerá. Pri čiernom obelisku sedeli na lavičkách dôchodcovia a zopár spolužiakov z fakulty, ktorých som radšej nezdravila.

„Takže toto je koniec?“ spýtal sa Samuel pri Barbakane.

„Toto je nedeľa. A víkend končí v nedeľu.“

„Ak ťa pred Nórskom stretnem u Evy, môžem ťa pozvať na ďalšie zemiaky?“

„Môžeš sa opýtať. Ja môžem povedať nie.“

„Povieš nie?“

„Závisí od predpovede počasia.“

Zasmial sa, pobozkal ma na čelo ako starší brat, čo bolo po všetkom, čo sa na chate stalo, takmer drzé, a odišiel k autu s mojím dáždnikom pod pazuchou. Až doma na Sásovej som si uvedomila, že mi ho nevrátil. Napísala som mu. Odpísal: „Záloha. Pre prípad, že by zase pršalo.“ Diplomovku som v ten večer neotvorila. Otvorila som ju v pondelok ráno, s kávou a s mokrými teniskami na radiátore, a písala sa mi prekvapivo dobre.