Tri dni bez svedkov

Jana, 28 · Poprad

„Martin prilieta v piatok do Košíc a odtiaľ ide vlakom. Vyzdvihni ho, prosím ťa, ja som do nedele v Prahe na školení,“ napísala mi Zuzka vo štvrtok o pol dvanástej v noci, lebo Zuzka všetko dôležité píše o pol dvanástej v noci. Na koniec pridala opičku, ktorá si zakrýva oči. Vtedy som tomu nerozumela. Dnes to beriem ako proroctvo.

Martina mám v hlave uloženého v niekoľkých verziách. Prvá je z čias, keď sme so Zuzkou chodili do ôsmej triedy a on bol už dávno dospelý, robil v servise na Levočskej a nás dve bral ako otravný hmyz. Zamykal nám kúpeľňu, keď sme sa chceli maľovať, a tvrdil, že naša hudba znie ako práčka pri odstreďovaní. Druhá verzia je zo Zuzkinej svadby spred šiestich rokov, kde celý večer tancoval s ich tetou z Kežmarku a mne povedal presne dve vety. Tretia verzia je fotka v Zuzkinom mobile: fjord, hrubý sveter, brada a výraz človeka, ktorý práve chytil lososa a nevie, čo s ním.

Ani jedna z tých verzií ma nepripravila na chlapa, ktorý v piatok o pol piatej vystúpil na stanici v Poprade.

Stála som tam s kávou z automatu a s kartónom, na ktorý som fixkou napísala VIKING. Mal to byť vtip. Martin sa zastavil, prečítal si to, pozrel na mňa a pomaly sa usmial.

„Jana? Tá Jana, čo mi raz schovala kľúče od auta do mrazničky?“

„Tá istá. Medzičasom som si urobila vodičák a mám vlastné kľúče. Do mrazničky ich už nedávam.“

„Škoda,“ povedal a objal ma tak, ako sa objímajú ľudia, ktorí sa dlho nevideli a nevedia, kam presne dať ruky. Voňal vlakom, dažďom a niečím drevitým. Mal tridsaťpäť, ja dvadsaťosem, a prvýkrát v živote sme stáli oproti sebe ako dvaja dospelí, ktorých nikto nestráži.

Mal spávať u Zuzky, lenže Zuzka bola v Prahe, kľúče mala pri sebe a ich rodičia sa pred rokom odsťahovali k Žiline. Toto všetko mi Martin vysvetlil v aute cestou zo stanice, trochu rozpačito, akoby sa ospravedlňoval za logistiku. „Nájdem si penzión,“ povedal. „Nechcem ťa otravovať.“

„Otravoval si ma celé moje detstvo,“ povedala som. „Tri dni navyše už nič nezmenia. Mám gauč.“

Môj byt na sídlisku Juh má tridsaťdva metrov, balkón s výhľadom na Kriváň, ak sa človek nakloní doľava, a gauč, ktorý je o desať centimetrov kratší ako Martin. Zistili sme to v prvú noc. Ležal na ňom s nohami na operadle a rozprával o Bergene, kde prší takmer stále, o tom, ako sa naučil piecť chlieb, lebo ten nórsky ho urážal, a o tom, že mu Tatry chýbajú tak fyzicky, ako chýba vytrhnutý zub. Ja som sedela na zemi s pohárom vína a rozprávala mu o aquaparku. Že som na recepcii v AquaCity už štyri roky a poznám každý typ hosťa, od Poliakov, čo chcú zľavu na všetko, až po dôchodcov, ktorí sa v piatok ráno pýtajú, či je voda naozaj geotermálna, alebo ju len ohrievame.

„A ohrievate?“

„Nie. Ide zo zeme, z hĺbky vyše tisíc metrov. Ty si ma o tom sám poúčal, keď si nás tam raz so Zuzkou zobral. Tváril si sa ako sprievodca.“

„Nepamätám si.“

„Ja áno. Mal si slnečné okuliare aj vnútri.“

Smial sa tak, že gauč zavŕzgal. O jednej v noci som zhasla. Nič sa nestalo. Iba som dlho počúvala, ako dýcha na druhej strane izby, a myslela som na to, že ten zvuk je mi úplne neznámy a zároveň zvláštne domáci.

V sobotu ráno sme išli električkou zo stanice hore na Štrbské pleso. Tatranská električka je pomalá a hrká ako stará skriňa, ale Martin sa na ňu tešil ako malý. Pri okne ukazoval štíty a mýlil si ich, ja som ho opravovala, lebo turistov na recepcii navigujem každý deň a Gerlach od Lomnického štítu rozoznám aj v hmle.

Od plesa sme šli ďalej, po magistrále hore k Popradskému plesu. Chodník bol plný rodín a psov, september voňal kosodrevinou a pod nohami šušťali kamene. Niekde v polovici sa Martin zastavil a povedal: „V Nórsku sú hory krajšie. Ale tieto sú moje.“ Povedal to tak ticho, že som sa naňho pozrela, a on sa pozeral na mňa. Nie ako na Zuzkinu kamarátku. Ako na ženu, ktorá mu práve podala fľašu vody a má rozstrapatené vlasy od vetra.

Pri Popradskom plese sme si sadli na kameň a jedli rožky so syrom, ktoré som ráno natrela. Voda bola tmavá a úplne pokojná, odrážali sa v nej štíty nad Mengusovskou dolinou a kúsok neba. Martin sa ku mne otočil.

„Môžem ti niečo povedať a ty sa nebudeš smiať?“

„Nesľubujem.“

„Včera na stanici som si myslel, že mi Zuzka poslala nejakú svoju kolegyňu, lebo som ťa vôbec nespoznal.“

„To je kompliment, alebo urážka?“

„Zatiaľ neviem,“ povedal a pobozkal ma. Krátko, opatrne, akoby skúšal, či ľad unesie. Uniesol. Keď sme sa od seba odtiahli, zo skupinky dôchodcov na vedľajšom kameni ktosi zatlieskal. Martin sa začervenal až po bradu a ja som sa smiala tak, že som si vyliala čaj z termosky na topánky.

Cestou dole sme sa dohodli. Presnejšie, ja som to navrhla a on prikyvoval. Zuzka sa to nedozvie. Nie preto, že by sme robili niečo zlé, ale preto, že Zuzka by z toho do Vianoc urobila rodinný projekt s tabuľkou. Martin v pondelok ráno odchádza a nebudeme sa tváriť, že je to začiatok niečoho. Budú to tri dni a potom budú tri dni za nami.

„A keď sa ma o Vianociach opýta, čo sme robili?“ spýtal sa.

„Povieš, že sme boli na plese a že som ti ukázala Gerlach. Obe veci sú pravda.“

Večer sme išli do Spišskej Soboty. Z centra Popradu je to kúsok, ale je to iný svet: podlhovasté námestie, meštianske domy s vysokými strechami, gotický kostol svätého Juraja a renesančná zvonica, ktorá vyzerá, akoby ju niekto zabudol vrátiť do krabice s drevenými hračkami. V lete tam bývajú trhy, v septembri je tam ticho, len z pár reštaurácií svieti do tmy.

Sadli sme si do pivnice s klenutým stropom a Martin si objednal pstruha, lebo vraj v Nórsku sa ryby jesť nedajú, keď sú všade. Rozprávali sme sa o všetkom, čo sme o sebe nevedeli, a toho bolo prekvapivo veľa. Že som sa pred rokom rozišla s priateľom a odvtedy si užívam, že mi nikto nehovorí, kedy mám ísť spať. Že on v Bergene nikoho nemá a vyhovuje mu to viac, než by priznal mame. Že sme obaja radi sami, a zároveň nie vždy.

„Pamätáš si, ako si nám zamkol kúpeľňu?“ spýtala som sa pri dezerte.

„Chceli ste sa maľovať na školskú diskotéku. Mal som vás chrániť.“

„Pred čím?“

„Pred tým, aby ste vyzerali ako pandy,“ povedal a ja som sa smiala, lebo presne tak sme vtedy vyzerali.

Späť sme šli pešo, cez most nad riekou Poprad a popri tichých panelákoch. Pri vchode do môjho domu sa zastavil a opýtal sa, či gauč dnes ešte platí. Povedala som, že gauč je pre hostí a on už hosť nie je. Vo výťahu sme sa nepobozkali, lebo tam stála pani Hudáková zo štvrtého poschodia so psom, a tých šesť poschodí bolo najdlhších v mojom živote. Keď sa za nami zavreli dvere, Martin mi vyzul topánku, tú ešte stále fľakatú od čaju, a povedal: „Toto si zaslúži lepší koniec.“ Zhasla som.

V nedeľu sme z bytu takmer nevyšli. Raz do pekárne na rohu, raz na balkón, aby sme si overili, že Kriváň je stále na svojom mieste. Martin piekol v mojej maličkej rúre chlieb a zničil pri tom dve utierky. Ja som mu nahlas čítala recenzie aquaparku, na ktoré mám v pondelok odpovedať, a on vymýšľal odpovede, za ktoré by ma okamžite vyhodili. Zuzka volala dvakrát. Raz jemu, raz mne. Obaja sme klamali veľmi zle a veľmi úspešne.

V pondelok ráno som ho odviezla na stanicu. Stál s taškou na tom istom nástupišti, kde ma v piatok nespoznal. Kartón s nápisom VIKING mal zložený vo vnútornom vrecku bundy.

„Nechám si ho,“ povedal. „Ako dôkaz.“

„Dôkaz čoho?“

„Že som bol tri dni doma.“

Nepovedali sme si, že sa ozveme. Nepovedali sme si ani nič o Vianociach. Iba ma pobozkal na čelo, čo bolo drzé a zároveň presné, a nastúpil. Išla som rovno do práce, prevzala smenu a prvý hosť sa ma opýtal, či je voda naozaj geotermálna. Povedala som, že áno, ide zo zeme, z veľkej hĺbky, a je teplá sama od seba. Že niektoré veci netreba ohrievať.