Stĺpec navyše

Zuzana, 38 · Prešov

V piatok o 17.40 som mala v tabuľke tri stĺpce: čo si obliecť, o čom sa rozprávať a ako odísť, keby to bola katastrofa. Som účtovníčka. Keď sa bojím, robím tabuľky. Keď sa bojím veľmi, pridám aj podmienené formátovanie. Stĺpec „ako odísť“ svietil na červeno.

„Si normálna?“ spýtala sa ma cez obed Dáša z vedľajšej kancelárie, keď som jej tabuľku ukázala. Dáša je jediný človek v našej firme, ktorý sa nebojí povedať mi, že normálna nie som. Ona ma aj dotlačila na zoznamku. Vraj rok smútenia stačí, hoci ja som vlastne nesmútila, skôr som si oddychovala. Naše manželstvo sa rozpadlo potichu, ako sa rozpadne kartónová krabica v pivnici: roky vlhne a jedného dňa ju zdvihnete a dno zostane na zemi.

Deti boli ten víkend u otca v Sabinove. Janko ma pri odchode objal len jednou rukou, lebo v druhej držal tablet, a Miška mi povedala, nech sa nenudím. Nenudila som sa. Päť hodín som sa bála.

Nebála som sa Petra. Bála som sa seba. Toho, že som zabudla, ako sa to robí. Nie to, tam som tušila, že telo si pamätá. Ale všetko predtým. Pozerať sa na niekoho dlhšie, ako je slušné. Zasmiať sa na jeho vtipe o sekundu skôr, ako ho dopovie. Vedieť, kedy mlčať. Posledné prvé rande som mala pred štrnástimi rokmi a vtedy sme sa celý večer rozprávali o tom, kde budeme bývať. Tentoraz som nechcela nikde bývať. Chcela som len jeden večer, ktorý bude patriť mne.

Peter mal štyridsaťjeden, robil lesníka niekde pod Čergovom a na profilovej fotke stál pri jelenom paroží, čo som mu hneď v druhej správe vyčítala. Odpísal, že jeleňa nezastrelil, parožie našiel v lese a na fotke je preto, lebo mu kolega poradil, že ženy chcú vidieť chlapa v prírode. Odpísala som, že ženy chcú vidieť chlapa, ktorý nepočúva kolegov. Tak sme začali.

Vinotéku vybral on. Malá, v uličke pár krokov od Hlavnej, s drevenými sudmi namiesto stolov a s majiteľom, ktorý o každom tokajskom víne rozprával, akoby šlo o jeho vlastné dieťa. Prišla som o sedem minút skôr, čo som si v duchu zapísala ako chybu. Sadla som si k oknu, objednala pohár suchého furmintu a trikrát si upravila vlasy v odraze skla. Keď Peter vošiel, upravovala som si ich po štvrtýkrát. „Vyzeráte, akoby ste chceli utiecť,“ povedal namiesto pozdravu. „Mám to v pláne. Mám na to stĺpec.“ „Stĺpec?“ Tak som mu povedala o tabuľke. Neviem prečo. Asi preto, že nervozita je u mňa ako neuhradená faktúra, musí ísť von, inak mi nesedí bilancia.

Nesmial sa mi. Teda smial sa, ale so mnou, a potom sa spýtal, čo mám v stĺpci „o čom sa rozprávať“. Prečítala som mu to z mobilu: práca, deti len stručne, knihy, v žiadnom prípade exmanžel. Prikývol a povedal, že on by mal v tabuľke jediný riadok: nerozprávať o jeleňoch. Porušil ho asi o desať minút, keď mi vysvetľoval, prečo jelene v septembri ručia. Ja som svoj riadok o exmanželovi porušila o dvadsať minút neskôr. Bolo to prekvapivo úľavné. Zistila som, že o ňom dokážem hovoriť bez hnevu, ako o bývalom kolegovi, s ktorým sme dlho robili dobrú prácu a potom už nie.

Majiteľ nám medzitým priniesol tanierik s oštiepkom a vlašskými orechmi a nenápadne sa vzdialil, ako to vedia len ľudia, ktorí už videli stovky prvých rande. Peter mu poďakoval menom a ja som si pomyslela, že sem asi nechodí prvýkrát. Zistila som, že mi to nevadí. Nebola som tu preto, aby som bola prvá. Bola som tu preto, aby som konečne zase bola.

Pri druhom pohári som si všimla, že sa už nepozerám do okna. Pozerala som sa na jeho ruky. Boli veľké, trochu drsné, s bielou jazvou cez palec, a keď hovoril, kreslil nimi do vzduchu stromy, kopce, lesné cesty. Pri treťom pohári som si všimla, že on sa pozerá na moje ústa. Nerobil to potajomky. Robil to pokojne, ako niekto, kto sa nemá kam ponáhľať. Niekde pod rebrami som pocítila čosi, na čo som si naposledy spomínala z čias, keď som ešte nemala hypotéku.

Vonku sa zotmelo. Hlavná bola v piatok večer plná, pred kaviarňami sedeli ľudia v bundách, lebo prešovské septembrové noci už vedia byť chladné, a z jedného baru bolo počuť gitaru. Prešli sme okolo Neptúnovej fontány, kde sa pár tínedžerov fotilo s bohom, ktorý drží trojzubec a tvári sa, akoby mu bolo všetko jedno. Konkatedrála svätého Mikuláša svietila uprostred námestia a jej štíhla veža sa dvíhala do tmavomodrej oblohy. A za strechami, vysoko nad mestom, svietila Kalvária, biely kostolík na kopci, kam som ako dieťa chodievala s babkou po krížovej ceste a ktorý mi odvtedy pripomína, že všetko sa dá zvládnuť, keď idete pomaly.

Pri fontáne ma Peter chytil za ruku. Len tak, bez pýtania. Nepustila som ju, iba som si uvedomila, že sa mi trasie, a hneď nato, že sa mi netrasie od strachu. „Môžem sa ťa niečo spýtať?“ Tykali sme si od druhého pohára. „Hm.“ „Máš v tej tabuľke aj stĺpec, čo robiť, keby to nebola katastrofa?“ Nemala som. Na to som vôbec nepomyslela.

Pozvala som ho k sebe. Povedala som to rýchlo, skôr ako som stihla dostať strach, a vzápätí som zbledla, lebo som si nebola istá, či som to povedala nahlas. Povedala. Peter sa zastavil, pozrel na mňa a odpovedal len: „Rád.“ Žiadne veľké gesto, žiadne prekvapenie. Akoby som mu ponúkla, že ho odveziem na autobus.

Bývam na Sekčove, taxíkom je to desať minút. Až v taxíku mi došlo, že v obývačke mám na sušiaku detské pyžamá a na chladničke Miškin výkres, na ktorom som ja ako princezná s okuliarmi. Chvíľu som zvažovala, že to Petrovi poviem vopred, aby sa nezľakol. Potom som si povedala, že som tridsaťosemročná žena, mám dve deti, byt, pyžamá a princeznú na chladničke, a kto sa toho zľakne, nech ide.

Nezľakol sa. Pozrel sa na výkres a povedal, že okuliare mi pristanú aj naživo. Potom sme stáli v mojej kuchyni, ktorá bola zrazu veľmi malá, a ja som urobila rozhodnutie, ktoré som v žiadnej tabuľke nemala. Dnešná noc nebude pre neho. Nebude ani pre nás dvoch, pre žiadnu budúcnosť, pre žiadny začiatok. Bude pre mňa. Nebudem sledovať, či sa mu páčim, či robím všetko správne, či moje telo po dvoch pôrodoch a jednom rozvode vyzerá tak, ako by malo. Budem si len brať. Pomaly, ako keď sa ide na Kalváriu.

Povedala som mu to. Nie všetko, iba: „Dnes je to pre mňa. Nič nesľubujem.“ Peter sa usmial, pristúpil bližšie a odhrnul mi vlasy z čela. „To je najlepší plán, aký som dnes počul,“ povedal. „A to som počul aj o stĺpcoch.“

Tu by sa hodil ešte jeden stĺpec: čo si zapamätať. Pamätám si, že som prestala myslieť. Na tabuľku, na pyžamá, na Dášu, na to, či to ešte viem. Vedela som. Telo si pamätá, a keď mu nikto neprekáža, spomenie si aj na veci, ktoré ste nikdy nevedeli.

Ráno odchádzal skoro, lebo mal v sobotu službu v lese. Pri dverách sa ma nespýtal, či sa ešte uvidíme, a ja som mu nič nesľúbila. Povedal len, že keby som niekedy chcela vidieť jeleňa naživo, vie, kde ho nájsť. Odpovedala som, že si to zapíšem. Obaja sme vedeli, do akej tabuľky.

Keď za ním zapadli dvere, postavila som sa k oknu. Nad panelákmi svitalo a v diaľke, ak ste vedeli, kam sa pozerať, bolo vidieť biely bod Kalvárie. Uvarila som si kávu, sadla si na balkón vo svojom najstaršom svetri a zistila som, že nečakám. Nečakám na správu, na telefonát, na nič. Bolo to nové a bolo to dobré.

V nedeľu popoludní priviezol bývalý manžel deti. Miška sa spýtala, či som sa nenudila. Povedala som, že nie. Janko sa spýtal, prečo sa usmievam. Povedala som, že som si urobila novú tabuľku. Uveril mi. Deti vždy uveria, keď ide o mamu a excel.

V pondelok ráno som piatkovú tabuľku otvorila ešte raz. Stĺpec „ako odísť“ som zmazala. Na jeho miesto som napísala jediné slovo, bez podmieneného formátovania, bez farby: ja. Potom som súbor uložila a pustila sa do mesačnej uzávierky. Išla mi rýchlejšie ako kedykoľvek predtým.