Most bez čísla

Silvia, 39 · Piešťany

Mám tri pravidlá pre víkendy, ktoré si doprajem sama. Žiadny notebook. Žiadne ospravedlňovanie. A nič neplánujem dlhšie dopredu než na jedno jedlo. Vymyslela som ich pred ôsmimi rokmi, pár mesiacov po rozvode, keď som pochopila, že ma najviac nevyčerpáva práca, ale neustále vysvetľovanie. Tento september som si v Piešťanoch pridala štvrté pravidlo. K tomu sa však dostanem.

Auto som nechala na mestskej strane a na ostrov som šla pešo, cez Kolonádový most. Mám ho rada viac, než je u marketérky zdravé. Belluš ho navrhol ako krytú promenádu so sklenenou stenou, takže človek kráča nad Váhom a zároveň pomedzi výklady. Pri vstupe stojí Barlolámač, bronzový muž, ktorý láme barlu, akoby práve zistil, že ju už nepotrebuje. Mesto má k nemu motto Surge et ambula. Vstaň a choď. Každý rok sa pri ňom zastavím a každý rok si pomyslím, že je to najlepší slogan, aký som kedy nenapísala.

Hotel bol jeden z tých starých kúpeľných domov na Kúpeľnom ostrove, kde recepčná hovorí potichu a koberce pohltia každý krok. Izba na treťom poschodí, výhľad na park a kúsok rieky, biely župan zložený do tvaru, ktorý som nevedela pomenovať. Rozbalila som si presne dve veci: plavky a knihu. Zvyšok mohol počkať v kufri.

Prvú hodinu som strávila tak, ako ju trávim vždy: prechádzkou po ostrove bez cieľa. Popri secesnej budove Thermie, ktorá vyzerá ako torta pre veľvyslancov, popri žltej fasáde Napoleonských kúpeľov, až k miestu, kde je Váh zrazu pokojnejší a platany nad ním sa skláňajú ako čašníci. Na lavičkách sedeli páry v županoch a kúpeľní hostia s paličkami, ktorí si ma prezerali s tichou zvedavosťou: sama, v teniskách, bez spoločnosti. Zvykla som si. Žena, ktorá cestuje sama, je pre okolie vždy trochu hádanka, a mne sa páči byť hádankou, ktorú nikto nemusí riešiť.

Termálny bazén som si nechala na podvečer, keď odchádzajú kúpeľní hostia s procedúrami a prichádzajú ľudia ako ja, ktorí nič neliečia, iba si oddychujú. Voda mala tridsaťštyri stupňov a jemne sírnu vôňu, na ktorú si človek zvykne po troch minútach a po piatich ju začne mať rád. Pod klenbou sa odrážali svetlá a zvuky boli tlmené, akoby niekto celú halu zabalil do vaty.

Všimla som si ho, lebo neplával. Každý v tej vode niečo robil: dve dámy v kúpacích čiapkach krúžili pri okraji, mladý pár sa objímal pri tryskách, starší pán cvičil podľa obrázkov na stene. On stál po prsia vo vode pri stĺpe a pozeral hore na strop. Dlho a sústredene, ako keby ho počítal.

„Hľadáte niečo?“ spýtala som sa, keď som sa k nemu doplavila. Neviem, prečo som to urobila. Vlastne viem. Bol pekný spôsobom, ktorý sa nedá hneď opísať, s tmavými vlasmi, čo mu šediveli pri spánkoch, a so sústredenou vráskou medzi obočím, ktorá sa mi páčila viac než celá tvár.

„Trhlinu,“ povedal. „Pri treťom rebre zľava. Buď je to tieň, alebo tu pred rokmi niekto šetril na výstuži.“

„Ste statik?“

„Architekt. Čo je horšie, lebo si všímam aj to, čo ma nemusí trápiť.“ Podal mi mokrú ruku. „Richard.“

„Silvia. Ja robím v marketingu, takže si všímam, že tu chýba tabuľka, ktorá by vysvetlila, prečo by sa ľudia mali pozerať na strop.“

Zasmial sa. Mal pekný smiech, nízky a trochu prekvapený, akoby ho už dlho nepoužil. Zostali sme vo vode, kým nám nezvráskaveli prsty. Rozprával, že prišiel na dve noci, lebo mu kolegovia darovali poukaz a on si naň spomenul až týždeň pred koncom platnosti. Že je z Trnavy, že navrhuje hlavne školy a knižnice a že je to najkrajšia práca na svete, pretože ľudia v nich okamžite prezradia, keď sa niečo nepodarilo. Ja som mu povedala, že som z Bratislavy, že som tu sama a že je to môj najobľúbenejší stav. Povedala som to schválne. Chcela som vidieť, čo s tou informáciou urobí.

Neurobil nič. Len prikývol, ako keby mi dával za pravdu, a opýtal sa, či sa dá večerať osamote, ale pri jednom stole.

Večerali sme na Winterovej ulici, na terase s dekami prehodenými cez operadlá stoličiek. Piešťany večer vyzerajú ako mesto, ktoré si trochu zdriemlo: polovica výkladov zhasnutá, promenáda posiata ľuďmi, čo sa nikam neponáhľajú, v kvetináčoch ešte posledné muškáty. Richard si objednal rizoto, ja lososa a fľašu frankovky z Malých Karpát, ktorú som vybrala bez toho, aby som sa ho pýtala. Páčilo sa mi, že to nekomentoval.

Rozprávali sme sa o budovách. Presnejšie, on rozprával o budovách a ja som ho pozorovala, ako pri tom kreslí prstom po obruse. Ukázal mi, prečo je Kolonádový most geniálny a prečo by ho dnes nikto nepostavil, lebo by neprešiel verejnou súťažou. Ja som mu vysvetlila, prečo ľudia kupujú drahé sviečky, a on vyzeral úprimne zdesený. Nepýtal sa ma na bývalého manžela ani na to, prečo nemám deti. Ani ja jeho na nič podobné. Ak mal niekto z nás minulosť, nechal ju v šatni pri bazéne.

Po desiatej sme sa prešli späť cez most. Sklenená stena bola tmavá a odrážali sa v nej dve postavy, trochu rozmazané. Pri Barlolámačovi sa Richard zastavil.

„Chcel by som ťa pobozkať,“ povedal. „Ale ak to odporuje tvojmu pravidlu o samote, pôjdem na izbu a budem sa do rána pozerať na strop.“

„Ja som nehovorila o žiadnom pravidle.“

„Nie. Ale pôsobíš ako žena, ktorá nejaké má.“

Mal pravdu a to rozhodlo. Pobozkala som ho sama, pod bronzovým mužom so zlomenou barlou, a potom som mu povedala číslo svojej izby. Nie telefónne. Izby. To rozlíšenie považujem dodnes za jeden zo svojich najlepších textárskych výkonov.

Na chodbe tretieho poschodia sme sa smiali, lebo koberec pohlcoval kroky, ale náš smiech nie. V izbe bolo pootvorené okno a z parku bolo cítiť lístie a rieku. Richard si vyzul topánky pri dverách, starostlivo, jednu vedľa druhej, ako architekt. Ja som zhasla lampu. Zvyšok patrí mne.

Ráno ma zobudilo svetlo cez záclonu a vôňa kávy, ktorú objednal na izbu, kým som spala. Sedel pri okne v hotelovom župane, ktorý mu bol krátky, a kreslil niečo do malého zošita. Keď som sa pohla, otočil ho ku mne: náčrt mosta a pri ňom drobná postava so zdvihnutou rukou.

„To si ty,“ povedal. „Keď si mi včera vysvetľovala sviečky.“

Raňajkovali sme pri okne. Bolo to pokojné a samozrejmé, akoby sme to robili roky, a presne to ma upozornilo, že je čas. Keď sme dopili, siahol po mobile a opatrne, bez nátlaku, sa spýtal, či mi môže dať svoje číslo. Že bude o dva týždne v Bratislave na porote a že by rád.

Pozrela som sa naňho a cítila som, ako sa vo mne skladá to štvrté pravidlo.

„Nie,“ povedala som. „A nie preto, že by si nebol skvelý. Práve preto. Toto bolo presne také dobré, aké malo byť. Keď si vymeníme čísla, začneme to vylepšovať. Budeme si písať, kto kedy môže, budeme sa báť, či to druhýkrát bude rovnaké. Nebude. A ja si chcem tento víkend nechať celý, bez pokračovania.“

Chvíľu mlčal. Potom zavrel zošit a prikývol, rovnako ako včera vo vode.

„Architekti ten pocit poznajú,“ povedal. „Keď je budova hotová a treba z nej odísť skôr, než do nej niekto začne vŕtať poličky.“

„Presne tak.“

Vytrhol list so skicou a položil ho na nočný stolík. Bez podpisu, bez čísla. Odhlásil sa pred obedom. Ja som si pridala ešte jednu procedúru, bahenný zábal, pri ktorom som ležala zavinutá ako darček a usmievala sa do stropu. Poobede som šla ešte raz cez Kolonádový most, pomaly, a pri Barlolámačovi som sa zastavila tak ako každý rok. Tentoraz som mu v duchu povedala štvrté pravidlo nahlas: dokonalé veci sa nepredlžujú.

Domov do Bratislavy som šla po diaľnici s otvoreným oknom. V kabelke som mala knihu, ktorú som ani raz neotvorila, a v nej zastrčenú skicu mosta. Na zadnom sedadle ležali plavky, ktoré ešte voňali sírou. Číslo som nemala žiadne. Ani som ho nepotrebovala.