Oponent z tretieho radu

Petra, 33 · Žilina

Juraja Ďurčeka som prvýkrát znenávidela pred šiestimi rokmi v Trenčíne, na konferencii o riadení softvérových projektov, keď sa v diskusii prihlásil a zdvorilo, takmer nežne, rozobral moju prezentáciu na súčiastky. Odvtedy sme sa stretávali dvakrát do roka: na jar v Bratislave, na jeseň niekde v regióne, a vždy to bolo rovnaké divadlo. On z firmy, ktorá nám preberala zákazky, ja z firmy, ktorá mu ich potom brala späť. Na sociálnych sieťach sme si dávali lajky s takou precíznosťou, že to pripomínalo výmenu diplomatických nót.

Tento rok padla jeseň na Žilinu. Dvojdňová konferencia, hotel dve minúty od Mariánskeho námestia, izby s výhľadom na strechy a na vežu katedrály. Prišla som vlakom, s kufríkom a notebookom, a prvý človek, ktorého som v lobby uvidela, bol on. Stál pri recepcii, sako prehodené cez rameno, a keď ma zbadal, zdvihol obočie presne o dva milimetre.

„Petra. Zase ty. Začínam si myslieť, že ma sleduješ.“

„Keby som ťa sledovala, Juraj, bola by som v tom oveľa nenápadnejšia.“

„O tom nepochybujem. Ty si nenápadná ako požiarny alarm.“

Dopoludnie ubehlo v klimatizovanej sále, kde sa striedali prednášajúci s grafmi o agilných transformáciách. Juraj sedel v treťom rade, ja v piatom, takže som mala celý deň výhľad na jeho zátylok a na to, ako si počas cudzích prednášok niečo zapisuje. Do zošita. Perom. Kto to dnes ešte robí? Cez prestávku sa postavil vedľa mňa k automatu na kávu a bez pozdravu povedal:

„Tvoj šéf zajtra nepríde, však? Takže na paneli budeš za firmu ty.“

„Si dobre informovaný.“

„Som na tom paneli s tebou. Moderátorka chce, aby sme sa hádali. Vraj to ľudí baví.“

„Tak to ich nesmieme sklamať,“ povedala som a vzala si kávu, ktorá chutila ako roztopený kartón.

Poobede som mala dva telefonáty s klientom, ktorý nevedel, čo chce, a potom som sa hodinu túlala po centre, lebo som potrebovala vzduch. Mariánske námestie bolo v októbrovom podvečernom svetle krajšie, než som si ho pamätala: podlubia s kaviarňami, fasády vo farbe marhúľ a pistácií, uprostred socha Panny Márie a okolo nej študenti s papierovými pohármi. Prešla som Národnou ulicou až dolu na Hlinkovo námestie, pozrela sa na stanicu a na vlaky smerom na Košice a napadlo mi, že by som mohla jednoducho nastúpiť. Nenastúpila som. Mala som panel. A mala som, ak mám byť úprimná, zvedavosť, ktorú som si nechcela priznať.

Večer bol v hoteli networking, čo v praxi znamená, že tridsať ľudí v oblekoch stojí okolo stolov s chlebíčkami a tvári sa, že ich nezaujíma, kto kde pracuje. Vydržala som štyridsať minút. Potom som sa presunula do hotelového baru, tmavého, s nízkymi kreslami a barmanom, ktorý mal na predlaktí vytetovaný kompas. Objednala som si gin s tonikom a otvorila notebook, aby som vyzerala zaneprázdnene.

„Pracuješ, aby si sa nemusela rozprávať s ľuďmi, alebo naozaj pracuješ?“

Juraj si sadol do kresla oproti, bez opýtania. V ruke mal pohár červeného vína a kravatu už nemal.

„Pripravujem si argumenty na zajtra. Proti tebe.“

„Ukáž.“

„Ani náhodou.“

Zasmial sa a ja som si prvýkrát za tie roky všimla, že keď sa smeje naozaj, a nie na pódiu, robia sa mu okolo očí vrásky, ktoré mu pristanú. Bolo to nepríjemné zistenie. Rozprávali sme sa o práci, lebo to bola bezpečná pôda: o klientoch, ktorí menia zadanie tri dni pred termínom, o kolegoch, ktorí na každej porade vyslovia slovo synergia. Potom o tom, kto koho kedy predbehol v ktorom tendri, a ukázalo sa, že si pamätá viac mojich projektov ako ja sama.

„Ty si si ma zapisoval?“ spýtala som sa.

„Ja si zapisujem všetko. Ale teba častejšie.“

Povedal to pokojne, pozerajúc do pohára, a mne sa niekde pod rebrami niečo stiahlo. Dopila som gin. Barman sa spýtal, či si dám ešte jeden, povedala som, že nie, a Juraj navrhol, že ak už nechcem piť, môžeme sa ísť prejsť, lebo je v Žiline prvýkrát a nevie, kde je tá slávna medzierka, o ktorej mu všetci hovoria.

„Burianova medzierka,“ povedala som. „Najužšia ulička v meste. Budeš sklamaný.“

„Uvidíme.“

Vonku bolo chladno, vzduch voňal dymom a mokrým lístím. Prešli sme cez námestie, ktoré sa už vyprázdňovalo, len pod podlubím ešte sedelo zopár ľudí s dekami na kolenách. Burianova medzierka je naozaj len škára medzi domami, spojka od námestia smerom ku katedrále, taká úzka, že dvaja ľudia v nej musia ísť buď za sebou, alebo veľmi blízko pri sebe. Juraj šiel prvý. V strede sa zastavil a otočil.

„Tak toto je tá atrakcia?“

„Varovala som ťa.“

„Nie som sklamaný,“ povedal a nepohol sa. Medzi nami bolo možno tridsať centimetrov a lampa za jeho chrbtom z neho robila čierny výstrižok. Počula som vlastný dych. Chcela som povedať niečo ostré, niečo, čo by vrátilo veci do starých koľají, ale nenapadlo mi nič, a to sa mi naozaj nestáva často.

„Choď ďalej,“ povedala som napokon. „Blokuješ premávku.“

„Akú premávku? Sme tu sami.“

„Presne preto.“

Vyšli sme k Burianovej veži a ku katedrále, nasvietenej ako kulisa. Odtiaľ vedú dolu Farské schody, kamenné, kryté drevenou strieškou, staré niekoľko storočí. Schádzali sme po nich pomaly. Niekde v polovici sa jeho prsty ocitli medzi mojimi, bez otázky, ako keby tam patrili odjakživa, a ja som ruku neodtiahla. Dole sme sa zastavili a pozreli sa na seba.

„Toto je zlý nápad,“ povedala som.

„Hrozný,“ súhlasil. „Profesionálne úplne nezodpovedný.“

„Zajtra o deviatej sedíme vedľa seba na pódiu.“

„Preto navrhujem, aby sme sa dohodli hneď. Nikto sa nič nedozvie. Zajtra sa budeme hádať ako vždy. A potom sa vrátime každý do svojej firmy a budeme si ďalej kradnúť zákazky.“

„Znie to ako zmluva.“

„Robím v IT. U mňa všetko znie ako zmluva.“

Do hotela sme sa vracali po opačných stranách chodníka, ako dvaja kolegovia, ktorí sa náhodou vracajú z tej istej smeny. Nočný recepčný pozeral do mobilu. Do výťahu sme nastúpili osobitne, ja prvá, on o dve minúty neskôr, a boli to najdlhšie dve minúty celého roka. Stála som pri dverách izby s kartou v ruke a počúvala, ako sa výťah znova rozbieha. Keď zaklopal, otvorila som skôr, než sa stihol dotknúť dverí druhýkrát.

Nepovedali sme nič. Pobozkal ma ešte na prahu, pomaly, akoby si overoval hypotézu, a ja som ho vtiahla dnu za golier košele, ktorú som celý deň videla iba zozadu. Dvere sa zavreli so suchým cvaknutím. Posledné, čo si pamätám jasne, je, ako mi z ruky vypadla kľúčová karta a ani jeden z nás sa po ňu nezohol.

Odišiel o pol šiestej, keď bola za oknom ešte tma a na námestí hrkotali prvé zásobovacie vozíky. Obliekal sa potichu, košeľu si najprv zapol nakrivo, potom znova. Pri dverách sa otočil.

„Mimochodom, tvoj argument o odhadoch rizika je slabý. Zajtra ťa s ním rozbijem.“

„Dnes,“ opravila som ho. „Už je dnes.“

„Tým lepšie.“

Na raňajkách sme sedeli každý na inom konci jedálne. Ja s kolegyňou z Košíc, ktorá mi opisovala rekonštrukciu kúpeľne, on s dvoma chalanmi z bratislavského startupu. Ani raz sa na mňa nepozrel. Bola som mu za to vďačná a zároveň ma to trochu urazilo, čo je presne ten druh protirečenia, ktorý na sebe neznášam.

Panel sa začal o deviatej. Moderátorka, energická žena v červených okuliaroch, nás predstavila ako dvoch ľudí, ktorí sa nezhodnú ani na tom, koľko je hodín, a publikum sa zasmialo. Juraj ma hneď v prvej odpovedi obvinil, že moja firma robí z agilnej metodiky náboženstvo. Odpovedala som, že jeho firma z nej robí výhovorku. Hádali sme sa štyridsať minút, s citátmi, s číslami, s tou starou, dôvernou chuťou súboja. Ľudia si nás fotili. Niekto za mnou zašepkal, že je to lepšie ako seriál.

A len raz, keď padla otázka, ako sa rozhoduje pod tlakom, a Juraj povedal, že niekedy treba urobiť rozhodnutie, ktoré v tabuľke nevyzerá dobre, ale v danej chvíli dáva zmysel, sa na mňa pozrel. Pol sekundy. Nikto v sále si to nevšimol. Sklopila som oči k poznámkam a zistila som, že sa usmievam.

„Súhlasíte s kolegom, pani Petra?“ spýtala sa moderátorka.

„Výnimočne,“ povedala som. „Ale nech si na to nezvyká.“

Poobede som išla vlakom domov. Z okna som sledovala Váh, ktorý sa vinul popri trati, keď mi v mobile pípla správa z neuloženého čísla. Nikdy sme si čísla nevymenili, ale on si predsa zapisuje všetko. „Jar v Bratislave. Priprav si lepšie argumenty.“ Odpísala som jedno slovo: „Uvidíme.“ Jeho číslo som si neuložila. Nie preto, že by som nechcela. Len niektoré veci fungujú najlepšie, keď zostanú v telefóne bez mena.