Zadná bránka pri hradbách

Monika, 36 · Trnava

V Trnave nemôžete kýchnuť na Hlavnej bez toho, aby vám niekto od Trojičného námestia nezakričal „na zdravie“. A keď učíte na ZUŠ klavír a hudobnú náuku, želá vám to mama Tamarky, otec Dominika a stará mama dvojičiek, ktoré majú o štvrtej solfeggio. Polovicu mesta poznám podľa toho, kto u mňa falošne spieva stupnicu. Druhá polovica pozná mňa.

Volám sa Monika, mám tridsaťšesť, deväťročného syna Samka a jeden zvláštny talent: viem sa tváriť nevinne aj vtedy, keď mám v kabelke zubnú kefku a náhradné nohavičky. Ten talent som roky nepotrebovala. Potom prišiel jún a koncert na nádvorí jedného meštianskeho domu kúsok od Hlavnej.

Bol to obyčajný letný jazz, trio z Bratislavy, stoličky vynesené z pivnice, lampióny natiahnuté medzi pavlačami. Samko bol ten víkend u otca, ako každý druhý víkend. Kolegyňa Zuzka ma vytiahla s tým, že aspoň raz za mesiac musím počuť hudbu, ktorú nemusím opravovať. Sadla som si dozadu, lebo vpredu sedela pani riaditeľka s manželom a ja som mala na sebe šaty, v ktorých sa neučí.

Pri mixážnom pulte stál chlap v čiernom tričku, sivé spánky, slúchadlá okolo krku. Počas druhej skladby začal kontrabas znieť, akoby ho niekto dusil vankúšom, a pod tým bzučalo niečo tenké a otravné. Nevydržala som to. Učiteľský reflex. Vstala som, podišla k nemu a zašepkala: „Na tom basovom kanáli vám niečo bzučí. Asi kábel.“

Pozrel na mňa, akoby som mu práve oznámila, že má rozopnutý poklopec. Potom sa zohol, pohol konektorom a bzučanie zmizlo. „Rastislav,“ povedal potichu. „Ako ste to počuli?“

„Tridsať detí týždenne mi hrá falošne. Človek zostane citlivý.“

Po koncerte zbieral káble a ja som mu, sama neviem prečo, pomáhala namotávať ich na lakeť. Robil to presne tak, ako sa má, striedavo, aby sa nekrútili. Mal štyridsať, vlastnú firmu na ozvučovanie, rozvod za sebou a žiadnu chuť na ďalšiu dlhú kapitolu. Povedal to tak priamo, že som sa nahlas zasmiala a pani riaditeľka sa otočila až od brány.

„Ja tiež nie,“ odpovedala som. „Lenže bývam v meste, kde sa všetko vie skôr, ako sa to stane.“

„Ja bývam v tomto dome,“ ukázal hore na pavlač. „A vzadu je bránka na chodník popri hradbách. O tej nevie skoro nikto.“

Tú noc som ňou vyšla. O tretej ráno, s topánkami v ruke a s pocitom, že mi niekto vrátil kus leta, o ktorý som ani nežiadala.

Systém sme vymysleli hneď v nedeľu pri káve, ktorú mi uvaril v kuchyni s oknom do dvora. Vymýšľali sme ho s vážnosťou dvoch ľudí, ktorí plánujú vykradnúť banku.

Pravidlo prvé: jeho biela dodávka parkuje pri mestských hradbách, na tej strane, kde chodia ľudia so psami. Ak tam stojí, je doma a má čas. Ak nestojí, nechodím, nepíšem a netvárim sa urazene.

Pravidlo druhé: nikdy nie hlavným vchodom z Hlavnej. Oproti je kaviareň, kde sedávajú mamy, keď odvedú deti na krúžky, a tie vidia všetko, aj to, čo sa ešte len chystá. Ja idem popri hradbách, ako keby som sa prechádzala, zastanem, pozriem na hodinky, a keď je chodník prázdny, zmiznem za zelenou bránkou.

Pravidlo tretie: iba víkendy, keď je Samko u otca. Plus jeden utorok, ak to vyjde. Utorky sú riskantné, lebo do šiestej mám zbor a potom mi zvyčajne volá polovica rodičov.

Pravidlo štvrté pridal on: „Keď sa stretneme v meste, nepoznáme sa.“

„To zvládnem,“ povedala som. Nezvládla som to.

Prvý raz to bolo pod mestskou vežou. Išla som so Samkom na zmrzlinu, bola streda, všetko nevinné, a on vyšiel spoza rohu s dvoma reproduktormi na vozíku. Samko ho, samozrejme, zastavil, lebo Samko zastaví každého, kto vezie niečo s káblami. „To je na koncert? Koľko to má wattov?“

Rastislav si pred ním čupol a s úplne kamennou tvárou mu vysvetľoval výkon, impedanciu a prečo sa do reproduktora nesmie liať sirup. Ja som stála bokom a študovala morový stĺp na Trojičnom námestí, akoby som ho videla prvý raz v živote. Keď odchádzal, povedal: „Dovidenia, pani.“ Pani. Išla som sa rozpustiť do zmrzliny.

Druhý raz to bolo horšie. Mama môjho trubkára Miška, pani Kráľová, venčila jazvečíka presne na chodníku pri hradbách, v sobotu o deviatej večer, keď som už mala ruku na kľučke bránky. Otočila som sa na päte a začala s nesmiernym záujmom čítať informačnú tabuľu o opevnení. Pani Kráľová ku mne podišla a oznámila mi, že Miško doma cvičí a že je to hrozné, ale nech mu nehovorím, že to povedala. Potom mi porozprávala o jazvečíkovej operácii kolena. Dvadsaťpäť minút. Rastislav mi medzitým poslal tri správy: „?“, „Si v pohode?“ a „Počujem jazvečíka.“

Keď som konečne prekĺzla dnu, stál v tme za bránkou a smial sa bez zvuku, celý sa triasol. Chytila som ho za tričko a stiahla k sebe, aby prestal. Prestal. Na dosť dlho.

Tretí raz sme sa minuli v potravinách na Hlavnej. Stál predo mnou v rade s košíkom, v ktorom mal presne to, čo som mu v sobotu prezradila, že mám rada na raňajky: čerstvé žemle, marhuľový džem a kozí syr. Za mnou stála Zuzka. Pokladníčka sa ho spýtala, či chce tašku, a on povedal, že nie, že to donesie v rukách, lebo to nie je pre neho. Zuzka mi do ucha zašepkala: „Ten má určite nejakú ženskú.“ Prikývla som s vážnou tvárou. „Určite,“ povedala som. „A tá má šťastie, lebo dobrý kozí syr sa v Trnave zháňa ťažko.“ Zuzka ma obdarila pohľadom, aký dávam žiakom, keď tvrdia, že cvičili každý deň.

Najlepšie to bolo v októbri. ZUŠ mala veľký koncert v Divadle Jána Palárika na Trojičnom námestí a mesto objednalo ozvučenie. Vedela som to dva dni vopred, keď sa pani riaditeľka na porade pochválila, že tentoraz majú „toho pána, čo robil v lete jazz“. Zuzka na mňa pozrela. Zuzka nevie nič, ale má nos ako policajný pes.

Na generálke som stála na javisku s detským zborom a on sedel v hľadisku za pultom. Z odposluchu sa ozvalo: „Pani učiteľka, môžete prosím povedať pár slov do mikrofónu?“

Povedala som: „Raz, dva, tri.“

„Ešte raz, trochu bližšie.“

„Raz, dva, tri.“ Hlas sa mi zachvel iba na trojke. Nikto si to nevšimol, iba šesťročná Ninka v prvom rade, ktorá sa ma spýtala, prečo som červená. Povedala som jej, že na javisku je od svetiel teplo. Je to pravda. Svetlá hrejú.

Po koncerte mi rodičia podávali ruky, pani Kráľová mi prišla oznámiť, že jazvečík je už v poriadku, a Rastislav tri metre odo mňa balil kábel za káblom. Neprehodili sme ani slovo. Iba raz, keď som prechádzala okolo s kyticou, prehodil smerom k pultu: „Dnes nebzučalo nič.“ A ja smerom ku kytici: „Počula som.“

O hodinu neskôr stála biela dodávka pri hradbách. Samko bol u otca. Išla som popri múre s kyticou v ruke, ako žena, ktorá sa ide pozrieť na hviezdy. Bránka bola odomknutá.

Ležali sme potom v jeho posteli pod šikmým stropom a cez strešné okno bolo vidieť kus mestskej veže, osvetlenej, vysokej a úplne nezúčastnenej. Rastislav mi prstom kreslil po chrbte noty, ktoré nevie čítať.

„Nechceš niekedy, aby to vedeli?“ spýtal sa.

Premýšľala som. Predstavila som si, ako by to išlo: pani Kráľová by to povedala na chodníku, mama Tamarky v kaviarni, zajtra by to vedela Zuzka a pozajtra aj Samko, ktorý by chcel vedieť, koľko wattov máme doma. Predstavila som si nedeľné obedy, jeho auto pred mojím panelákom, otázky, plány, kalendáre.

„Nie,“ povedala som. „A ty?“

„Ja mám rád, keď je niečo, čo počujú iba dvaja,“ povedal. „V mojej robote je to vzácnosť.“

Ráno som vyšla bránkou, keď po hradbách ešte nikto nechodil. Na Hlavnej som si kúpila rožok a kávu a v kaviarni oproti sedela mama Tamarky. Zamávala mi. Zamávala som jej tiež a tvárila som sa ako učiteľka hudby, ktorá sa v nedeľu ráno vracia z prechádzky. Čo aj bola pravda. Len tá prechádzka bola dlhšia, než by si ktokoľvek pomyslel.

Samko sa ma minulý týždeň spýtal, prečo sa usmievam, keď ideme okolo bielych dodávok. Povedala som mu, že sa mi dodávky páčia. Prijal to. Deväťročný človek prijme skoro každé vysvetlenie, ak sú v ňom autá.

V Trnave sa všetko vie skôr, ako sa to stane. Toto nie. A práve to sa mi na tom páči najviac.